Časopis Myslivost

03 / 2007

Írsko a UK 2006

Lovecký pes 3/2007, str. 5  Ing. Michal URBAN, www.slovenskystavac.sk
V dňoch 8. – 13. 6. 2006 sme sa s Lacom Baloghom vybrali do Írska a Veľkej Británie, kde sme sa na pozvanie Nicholasa Eldera, veľkého milovníka Slovenských hrubosrstých stavačov (SHS), mali zúčastniť akcie poriadanej tamojším klubom chovateľov SHS. Pôvodne to mal byť „Inaugural Test“, teda v preklade čosi ako vstupný test (zrejme niečo ako naše vlohové skúšky).
Nakoniec to však bola akcia organizovaná Mid Wales Gundog Society (organizáciou poľovných psov stredného Walesu). Nicholas, ktorý SHS chová už asi desať rokov a predtým mnoho rokov choval a poľoval s weimerskými stavačmi, sa nepohodol na smerovaní tamojšieho klubu SHS. Nicholas to chcel viesť podobne ako u nás, teda aby toto plemeno bolo stále poľovne využívané, no nastali nejaké nezhody a tak sa tento vstupný test nakoniec nekonal. Ako vidno, všade sú rovnaké problémy... Po tom, čo sme tam videli, sme si obaja s Lacom hovorili, chvalabohu za náš systém a za to, ako je u nás naša poľovnícka kynológia (zatiaľ) zabezpečená...
   
    Poďme však po poriadku: štvrtok 8. 6. 2006
    Odlet z Bratislavy, prílet do Dublinu, s prestupovaním v Londýne. Nicholas nás vyzdvihol a dopravil k sebe domov, čo je asi šesťdesiat kilometrov od Dublinu. Menší domček uprostred peknej krajinky, z vonku vyzeral ešte ako tak. No to, čo nás čakalo vo vnútri, to by prekvapilo asi aj našich bezdomovcov... Taký doslova "humus", to sa musí zažiť, to sa proste na pár riadkoch dokonca ani stranách nedá opísať. Na poschodí tam to ako tak šlo, nás ubytovali v dvoch izbietkach. Nutné je však na ich obranu poznamenať, že postele a bielizeň sa ako tak dali považovať za čisté. Nejaká dierka v podlahe po "Micky mouseovi" nás po absolvovaní grilovanej večere a niekoľkých pív nemohla aj vzhľadom na našu únavu z cesty vyviesť z miery...
   
    Piatok 9. 6. 2006
    Relatívne skoro ráno sme spolu s dvomi psami nastúpili do Nicholasovho džípu. Dovtedy som si myslel, že Landrover Discovery je nezničiteľné auto, no tento človek mi dokázal, že aj to sa dá... V aute bol samozrejme taký istý neporiadok ako v dome. Čalúnenie rozhryzané od psov, volant a rýchlostná páka tiež náporu psieho chrupu nemohli odolať. Chlpy a smrad, no proste "príjemná" klíma... Vybrali sme sa teda na cestu. V Dubline sme sa nalodili na obrovský trajekt, plavba trvala tri hodiny. Vylodili sme sa v prístave Hollyhead, čo je na západnej strane Británie. Odtiaľ sme sa pustili smerom na východ. Až cestou nám Nicholas zhruba vysvetlil, aký má plán. Potreboval dopraviť jednu sučku SHS novému majiteľovi kdesi až na východnom pobreží. Takže sme najbližších asi deväť hodín strávili v tom "luxusnom" dopravnom prostriedku, nakoľko nám Nicholas chcel ukázať asi všetky najužšie cestičky v hornatom Walese. Na večer sme dorazili k milej rodinke Taylorovcov v mestečku Petersborough. Tam bola kultúra žitia a bývania celkom o inom. Tak sme sa tešili, že dnešnú noc strávime v čistote... K večeru nás náš hostiteľ zobral do svojho revíru. Aj keď sa za to Diane a Svätému Hubertovi musíme ospravedlniť, nedá sa nespomenúť, čo sme v ten večer zažili. U nich sa totiž králik loví po celý rok. To by nebolo až také zlé, veď ich neskutočné stavy to aj umožňovali a králik je tam považovaný všeobecne za zver škodlivú. Ale spôsob jej lovu, to bolo čosi pre našinca neskutočné. Pohybovali sme sa výlučne iba džípom po cestičkách medzi jednotlivými farmami. Z auta sme vystúpili len ak sme si šli zobrať streleného králika. No a toho tam strieľajú malokalibrovkou s tlmičom a priamo z auta. Za tú chvíľu strelil Laco asi štyroch, ja asi troch. Nicholas a domáci pán sa nevedeli zdržať smiechu, keď sme s Lacom vystúpili z auta a urputne sme hľadali králika, ktorý síce evidentne dostal smrtiacu ranu, no stihol ešte odskočiť do vysokej a hustej trávy alebo žihľavy a tam ho nájsť bez psa bolo skutočne ťažké. Pre nich čosi nepredstaviteľné, pre nás vžitá povinnosť dohľadať každý kus. No ale ten revír, to bol proste sen. Toľko drobnej zveri, to bolo niečo neskutočné. No aj ten spôsob pestovania a druh plodín, ako aj štruktúra krajiny, kedy sa striedajú malé políčka s lúčkami, všade nejaké medze, plno potôčikov, či skôr kanálov, to bolo pre naše podmienky tiež už žiaľ čosi neskutočné.
   
    Sobota 10. 6. 2006
    Ráno nastal čas rozlúčiť sa s týmito milými ľuďmi a pobrali sme sa naspäť na západ, do oblasti stredného Walesu, kde sa v nedeľu malo konať to podujatie. Po niekoľkohodinovej ceste sme konečne dorazili do nádhernej časti tohto konca sveta, kde sme si ešte stihli pozrieť terény, v akých sa bude zajtra skúšať. Potom sme sa šli ubytovať do mestečka Welspool. Penzión prerobený z bývalej farmy, pričom my sme mali jeden domček s niekoľkými izbami priamo prerobený (na nepoznanie) z kravína, nám zabezpečil na ďalšie dve noci veľmi, ale veľmi príjemné bývanie. K večeru sa začali postupne schádzať ďalší predstavitelia organizujúcej society, prevažne zajtrajší rozhodcovia s manželkami a po zoznámení sa s nimi sme o psoch a kynológii debatovali do noci.
   
    Nedeľa 11. 6. 2006
    Nástup súťažiacich bol určený na deviatu hodinu. Na križovatke lesných ciest sa postupne priestor začal zapĺňať prevažne terénnymi autami a z nich zakaždým vykukovali nejakí stavači. Zišlo sa asi tridsať päť psov so svojimi psovodmi. Musím uviesť, že niektorí boli celkom dôstojne oblečení v zmysle našich predstáv, ako by sa na skúškach patrilo. Žiadne veľké ceremónie, žiadna kontrola psov, iba krátke predstavenie rozhodcov, rozdelenie psov do skupín a žrebovanie poradových čísiel. Priamo k miestam na skúšanie psov sme sa museli premiestniť pešo. Bol to zatrávnený priestor o rozlohe zhruba sedemdesiatich hektárov takej akoby náhornej plošiny s malým údolím, kde sa na malom potoku nachádzali tri malé zdrže na vodu ako napájadlá pre ovce. Mimochodom ovce - tých je v celom Walese strašne veľa, neexistuje tam kúsok pôdy bez nich. Aj počas týchto skúšok nám prišlo niekoľko oviec do našich priestorov, aj keď ich majiteľ v sobotu zahnal niekam za kopec.
    Psi boli rozdelení do troch skupín - puppies (štence), novice (nováčikovia) a open (otvorená). Jednotlivé skupiny dostali svoj priestor. Mňa Nicholas požiadal, či by som neposúdil novicov. Aj som sa mu snažil vysvetliť, že ja nie som rozhodca, no presvedčil ma. Na moju otázku, podľa čoho by som to akože mal posudzovať, veď ja ich skúšobný poriadok nepoznám, iba kývol hlavou, aby som to posudzoval podľa toho, ako si myslím, že by to malo vyzerať. Oni že totiž žiaden skúšobný poriadok nemajú...! A disciplíny tiež skúšajú podľa toho, v akom revíri momentálne sú a čo majú k dispozícii. Tak som v očakávaní, čo sa bude diať, šiel na prvú disciplínu. Stojí za to popísať ju podrobnejšie: v strmom asi stometrovom kopci, zarastenom ostrými nedopaskami po ovciach, stál pod stromom asi štyridsať metrov odo mňa môj pomocník. Ten bol "vyzbrojený" tzv. dummy, čo sú aporty, aké sa používajú pri skúškach v prinášaní u retrieverov. Ten ich za napodobenia hlasu divého holuba vyhodil oblúčikom smerom ešte viacej dole z toho strmého kopca. Tak som len čakal, čo z tohto môže byť. Viac-menej na otázku prvej štartujúcej, či už môže, som jej dal pokyn ku štartu. Len som si pomyslel, to predsa pre toho psa nemôže byť zložité - videl to vodca, videl to pes..., ale na moje prekvapenie bez problémov to urobilo iba niekoľko psov. Tak som si to nejako urovnal, oznámkoval ich bodmi od 0 do 20 podľa podaného výkonu. Nejako už len bude...
    Potom ich posudzovali ďalší rozhodcovia na iných stanovištiach. Myslím, že boli ešte skúšaní z hľadania a práce vo vode, kde sa skúšalo niečo ako naša ochota k práci na hlbokej vode a prinášanie z vody (samozrejme dummy). Medzitým bol čas na obed, ktorý si samozrejme všetci dobre užili. Skupina Open potom ešte skúšala aport aj so zverou. Inak by to neboli robili, ale Nicholas zobral tých našich sedem králikov zo štvrtka a na nich sa potom mohlo skúšať... Viac menej sa jednalo o aport pohodenej zveri len s tým, že každému psovi to bolo hodené na to isté miesto, takže okrem prvého psa všetci sa tam dostali po stope toho prvého.
    Na záver som mal veľké obavy, ako sa toto všetko spočíta, keďže som tam videl aj známky skoro do hodnoty tridsať (30). No potom sa to vyriešilo veľmi jednoducho. Keďže každý rozhodca si známkoval podľa seba a jednu disciplínu bodoval iba jeden rozhodca, známky sa jednoducho sčítali, urobilo sa poradie a vyhodnotili sa celé skúšky vyhlásením poradia (viac-menej tak, aby každý dostal nejakú stužku). Na ich tvárach bolo vidieť, že sú radi, že to majú za sebou a že sa tešia z príjemne stráveného dňa kdesi vo voľnej prírode.
    Nutné poznamenať, že toto bol "test" a nie "trial". Testy sa podľa mojich informácií skúšajú mimo poľovnej sezóny, kedy sa zver na skúškach neloví. Podľa vyjadrenia jedného z rozhodcov - Roya F. Kullena, trialy sa organizujú v sezóne. Tie sú vraj reprezentatívne a sú podobné normálnym trialom ako ich poznáme my. Roy mi len ticho šepol, aby som si z tejto akcie nevytváral komplexný obraz o ich skúškach a pozval ma, aby som sa prišiel niekedy počas sezóny pozrieť na ich trial.
    Čo k tomu dodať? Z toho čo sme mali možnosť vidieť nám bolo jasné, že tieto rôzne organizácie poriadajú takéto testy viac-menej ako náhradu za normálne trialy, nakoľko nemajú kde loviť. Týchto akcií sa potom zúčastňujú prevažne amatéri, ktorí zväčša nie sú ani poľovníkmi - lovcami, ale iba milovníkmi práve týchto poľovných plemien. Tie normálne trialy sa organizujú vo vyššej spoločnosti, prevažne v súkromných revíroch šľachticov.
    Po skončení tejto akcie sme sa opäť vydali na cestu do Írska, čo bol v tom Nicholasovom aute opäť zážitok, ako sa patrí. Samozrejme sme sa opäť vláčili po všetkých možných kútoch hornatého Walesu, Nicholas asi dvakrát zablúdil, takže sme ledva stihli trajekt, ktorý nám odchádzal o tretej ráno. Nakoniec sme sa k nemu domov šťastne dostali v pondelok ráno.
   
    Pondelok 12. 6. 2006
    Nicholas nám postupne ukazoval svojich psov. V kotercoch toho bolo habadej. Dokopy mal práve aj so šteňatami asi osemnásť SHS, k tomu nejakých špringeršpanielov, írskych červených a červeno-bielych setrov, jedného patterdale teriéra, jedného pointra a nejakých weimarských stavačov... Väčšinu chovného materiálu SHS má pôvodom z Francúzska, jedného psa má zo Slovenska, niekoľko ďalších už mal narodených doma alebo v Anglicku. V Anglicku má obľuba plemena SHS pomerne prudko stúpajúcu tendenciu a ku koncu roku 2006 tam bolo Kennel Clubom registrovaných sto tridsať štyri "Slovákov". Predpokladám, že jeho obľuba ešte stúpne, ak sa tamojšiemu klubu podarí dotiahnuť jeho uznanie do konca a Kennel Club schváli jeho štandard, takže sa bude môcť vystavovať na výstavách.
    Pondelkovú noc sme strávili u Nicholasovho kamaráta na okraji Dublinu, aby sme mohli ráno v pohode stihnúť lietadlo domov.
   
    Utorok 13. 6. 2006
    Odlet z Dublinu priamo do Bratislavy. To, čo sme počas posledných dní videli, bol zážitok. Nechceme si z toho však vytvárať obraz o úrovni poľovníckej kynológie na ostrovoch, lebo určite tam fungujú aj iné organizácie, ktoré to robia na vyššej úrovni. Tak sa už teraz tešíme na jeseň 2007, kedy sme opäť pozvaní, a tentoraz ako súťažné družstvo, na akciu s názvom Discovery Hunters, Pointers, Retrievers, kde by si mali zmerať sily viaceré štvor-členné družstvá z niekoľkých štátov Európy. Viac informácií by sa malo priebežne objavovať na stránke www.discoverhprs.co.uk
    Sme šťastní, že sme sa v zdraví vrátili domov, že žijeme na Slovensku a v strede Európy, a že sa máme tak dobre, ako sa máme... a tešíme sa na kompletnú očistu.
   
    P.S. Bolo by určite zaujímavé, dozvedieť sa o aktuálnej situácii v tomto odvetví poľovníckej kynológie v kolíske jeho vzniku. Preto prosím tých, čo o tomto vedia viac, skúste o tom napísať...
vychází v 7:45 a zapadá v 15:58 vychází v 14:24 a zapadá v 3:10 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...