Časopis Myslivost

03 / 2009

Brlohovanie v Rakúsku

Lovecký pes 3/2009, str. 4  Matej HRAŠKO
O dôvodoch početných stavov drobnej zveri u našich susedov v Rakúsku sa už povedalo, aj napísalo pomerne už dosť. Vždy nanovo sa konštatuje, že je to výsledok dokonalej starostlivosti o zver, správnej voľby krmiva, ďalej početnosti a kvality kŕmnych liniek, a v neposlednom rade o kvalitnom a premyslenom tlmení škodlivej zveri - líšok, kún a jazvecov. Mňa ako poľovníka, ale predovšetkým chovateľa teriérov veľmi potešilo pozvanie od môjho dobrého priateľa Christiana Tischera na výročnú a zároveň jubilejnú desiatu spoločnú poľovačku na škodlivú zver. Táto spoločná poľovačka sa koná každý rok v prvý januárový víkend po Vianočných sviatkoch. Je to koordinovaná akcia, pre nás neobvyklá, priam obrovská, ktorá sa organizuje a prebieha na niekoľko tisíc hektároch poľovných pozemkov za účasti vlastníkov pôdy, miestnych poľovníkov, vodičov s brlohármi a hlavného organizátora Gerharda. Keďže sa táto akcia koná na veľkej ploche, je určených viacero miest, kde sa zúčastnení ráno stretnú. Organizátor rozdelí majiteľov psov a miestnych poľovníkov do skupín, ktoré dostanú určitú, im dobre známu, časť revíru na skontrolovanie.
Do jednej takejto skupiny som bol zaradený aj ja spolu so spomínaným Christianom a Romanom. Vydali sme sa teda na lov. Deň bol krásny, slnečný, aj keď trochu mrazivý, keď teplota klesla na -15 C. Prišli sme k prvému umelému brlohu, ale bol prázdny. Tak teda pokračujeme k druhému, tretiemu, štvrtému a stále nič. Cestou od jedného brlohu k ďalšiemu pozorujem s veľkým záujmom i nadšením v okolitých poliach a viniciach veľa bažantov, zajacov a srnčej zveri. Násypcov je tu neúrekom, každý plný a v stopercentnom stave. Začínam intenzívne vnímať príčiny úspechu v chove drobnej zveri. Prichádzame k brlohu číslo päť, tentoraz je to prírodný brloh. Kamarátova russell teriérka Afi vbieha dnu a začína hlásiť. Pripravujeme sa na streľbu, ale Afi vychádza von a Christian ju odchytáva. Pre Afi, sotva ročnú sučku je to tréningový deň, idem do auta pre svojho bedlington teriéra - profesora brlohovania - Akelu a pripínam vysielač lokátora a vpúšťam ho dnu. Kratučká chvíľka a začína sa tuhý boj. Domácim oznamujem, že budeme asi kopať, keďže má brloh len jeden vchod. Beriem lokátor a určujem polohu psa, cca 15 m od vchodu a asi 1,5 m hlboko. Začíname kopať, zem je zmrznutá na betón. Ide to veľmi pomaly, a tak jeden z domácich volá na pomoc bager, my zatiaľ pomaličky kopeme. Asi po 40 minútach prichádza správa, že v takej zime aj bager štrajkuje. Super humorné a my teda môžeme veselo pokračovať v ručnom kopaní. Striedame sa každých pár minút, podľa možností a síl každého z nás. Ešteže práca zahrieva. Po asi dvoch hodinách konečne máme psa, ktorého vo vhodný moment odchytávam. Líšku sa snažíme dostreliť, avšak chybená sa zaťahuje na úplne opačnú stranu kotla. Rozhodujem sa priniesť ďalšieho môjho psa, patterdala Cézara. Ten po vypustení ide okamžite do kontaktu a umožňuje nám líšku dostreliť. Nasledujú gratulácie k výbornej práci hlavne prvého psa, zakopávame jamu a pokračujeme ďalej v obhliadke revíru. Kontrolujeme zhruba ďalších 20 brlohov, a výsledkom je jedna kuna. Z celkového počtu približne 25 brlohov bolo minimálne 80 percent umelých. Počas kontroly som videl ešte 5 odchytávacích zariadení. Čakanie na večerný výrad a posledné kolo nám domáci spríjemnili pozvaním do miestneho pohostinstva, kde sme si dali výborný neskorý obed a prebrali sme lovecké zážitky. Výrad sa začal presne o šiestej a môžem Vám úprimne povedať, že nič podobné som ešte nezažil. Výrad sa konal pri kaplnke Sv. Huberta za účasti všetkých lovcov, ale aj obyvateľov susediacej obce. Dokola horeli ohne a výsledok 63 líšok 3 jazveci a 5 kún hovorí sám za seba. Organizátor zhrnul výsledok nášho snaženia, poďakoval sa miestnym lovcom, majiteľom psíkov a všetkým zúčastneným a pozval nás na posledný pohon. Keďže sme sa ponáhľali domov ošetriť psov, pekne sme sa poďakovali a lúčili sme sa s prísľubom, že nabudúce zostaneme dlhšie. Gerhard (organizátor) hneď prísľubu využil a poprosil ma o účasť na podobnej spoločnej poľovačke za dva týždne. Zároveň poďakoval za ukážkovú prácu psov a vyzdvihol ich kvality. Priznal, že bedlington bol pre neho doteraz neznámym plemenom, no po dnešku má jeho úctu. Poctený i potešený jeho hodnotením som účasť prisľúbil s tým, že sa pokúsim zohnať ešte pár lovcov so psami. Dva týždne ubehli ako voda a už sme boli opäť v Rakúsku. Veľmi som sa tešil a zároveň dúfal, že tentoraz to bude bez zranení a bez následnej liečby. Priebeh bol veľmi podobný, hoci od začiatku mi bolo jasné, že táto akcia nebude až takých rozmerov. Počasie bolo teplé, slnečné, teplota okolo 4 stupňov. Stretli sme sa ráno v malej dedinke Göttlesbrunn. Krčma bola plná lovcov. Zapísali sme sa do listiny účastníkov a čakali sme pri kávičke na ďalšie pokyny. Po zhruba polhodinke bol nástup a rozdelenie do skupín. Nás Slovákov rozdelili do dvoch skupín, v každej bol aspoň jeden, čo vedel rozprávať dobre po nemecky. Revír bol svojim charakterom veľmi podobný tomu spred dvoch týždňov. Hlavný rozdiel bol iba v tom, že drobnej zveri tu bolo o poznanie menej. Umelý brloh som nevidel ani jeden, zato odchytávacích zariadení tu bolo neúrekom a podľa domácich sa aj veľmi osvedčili. V prvých troch brlohoch nič nebolo a pomaly sme sa presúvali na ďalšie miesto. Bol som rád, že chodíme autami, lebo vonku bolo po predošlých dažďoch dosť mokro. Prišli sme k ďalšiemu brlohu a vnútri zase nič, už som sa zberal k autu, keď jeden z domácich zakričal, že našiel ešte jeden brloh. Išiel som sa teda pozrieť a pustil som dnu Akelu s tým, že dnu asi nič nebude a aspoň to budem mať rýchlo z krku a budeme môcť pokračovať. Akela len deň predtým dobral antibiotiká po predchádzajúcom brlohovaní. Vbehol dnu, zaštekal a zostalo ticho. Dal som mu asi 10 minút nech prelezie brloh, ale stále nič. Zapol som teda lokátor a začal som ho hľadať. Našiel som ho asi 20 m od vchodu, v brehu koryta vyschnutého ramena pod kríkmi. A čo nás nepotešilo - podľa prístroja bol viac ako 3 m pod zemou. Chvíľu sme ešte počkali, či náhodou nevylezie von, zároveň stále nebolo nič počuť. Napokon sme začali kopať, jeden z domácich lovcov sa vybral po malý bager. Rozmýšľal som, ako sa k nám dostane cez rozmočené pole, ale potom som to nechal tak a venoval som sa kopaniu. Veď kdesi dole bol môj Akela. Bager došiel asi za hodinu a pol. To my sme už mali vykopanú asi metrovú dieru a aj okolie očistené od konárov a popadaného haluzia. Mohli sme pomaly pokračovať v kopaní, teraz už však s bagrom. Po každých pár záberoch lyžice som zišiel do jamy prekontrolovať pozíciu psa, aby sme ho nedajbože neporanili. Musím povedať, že chalan za riadením stroja pracoval ako chirurg. Keď sme potrebovali odstraňovať posledné vrstvy po centimetroch tak to zvládol bez problémov. Asi po 50 minútach sme sa dokopali do kotla v hĺbke okolo 3 m. Pes sa však medzitým posunul v katakombách na inú pozíciu. Pri odkrývaní som si i napriek uisťovaniu domácich uvedomil, že toto nie je dom líšky. Chodby boli dosť veľké, kotol bol veľmi hlboko a ďalej sa vetvil. Konečne som začul psa a verte trochu mi odľahlo. Žije a bojuje. Stanovil som novú polohu psa, rozhodli sme sa však pre ešte jeden kontrolný výkop. Umožnila nám to technika. Toľko kubíkov zeminy vykopať ručne by sme asi nezvládli... ani nedomýšľam dôsledky. Dostali sme sa za chrbát psa do vzdialenosti jeden až dva metre. Bol jasne počuť tuhý boj oboch súperov. V tejto chodbe sme našli naťahané seno, čo ma utvrdilo v prvotnom názore, že vnútri je jazvec. Kamarát ma utešoval a presvedčoval, že kmotra obsadzuje aj jazvečie hrady. Začali sme teda rýchlo kopať rovno nad psom a asi po 40 minútach opatrného kopania sme sa dostali ku psovi. Ten bol však pevne zahryznutý vo svojom protivníkovi, a tak som ho nemohol vytiahnuť. Jeden z lovcov mi podal svetlo, nech si posvietim do diery, čo to vlastne pes drží. Zasvietil som dnu a oblial ma studený pot. Akela držal jazveca. A nie zrovna malého. Nemali sme kliešte a dostreliť ho nešlo kvôli bojujúcemu psovi. Začal som teda pomaly rozširovať dieru napriek tomu, že mi bolo jasné, čo tým môžem spôsobiť. Totiž hneď ako bude mať jazvec viac priestoru, zaútočí na psa. To sa aj neskôr stalo. No poskytlo mi to dostatok času na to, aby som dostal psa von a jazveca mohli dostreliť. Prvá rana jazveca nezastavila. Druhá pohotová z brokovnice od domáceho lovca však už áno. Nastali pochvaly a gratulácie. Pri všetkej hrdosti, ktorú som pociťoval za môjho Akelu, bol som doslova šťastný, že pes nemá žiadne vážnejšie zranenia. Môj bojovník bol pod zemou viac ako päť hodín! Prišli sa pozrieť aj lovci zo susednej skupiny a aj organizátor. Na 7 kilogramovú "ovečku", čo si poradila s veľkým jazvecom. Lov však ešte nemal svoj koniec, i keď sme si to všetci mysleli. Kamarát doniesol svoju mladú suku patterdale teriéra, aby sa prebehla po brlohu. Chvíľu pobiehala medzi výkopmi v tuneloch, a zrazu - na všeobecné prekvapenie - začala hlásiť! O chvíľku zvrieskla a vybehla von. Hneď sme si všimli, že utŕžila nepeknú ranu cez ucho a líce. Odchytili sme ju skôr, ako sa stihla vrátiť dnu. Začali sme rozmýšľať, ktorého psa nasadíme. Akelu som už nechcel, bol už tento deň dnu dlho a ako som spomínal, nebol úplne doliečený. Cézar, môj 2,5 ročný patterdale je niekedy až moc bezhlavý a keďže nikto z domácich nemal psa, prišiel rad na moju Ajku, Akelovu dcéru. Dal som jej lokátor a pustil dnu. Chvíľu pobehovala chodbami, objavila sa v dierach, kde som ju povzbudzoval so slovami hľadaj. Po chvíle začala ostro hlásiť, zameral som jej pozíciu..... a začali sme kopať. Dúfal som, že si dá pozor, veď to bolo jej premiérové brlohovanie a hneď na jazveca. Ajka bola viac ako 3 m pod zemou, vytrvala v boji cez hodinu, až do momentu, kým sme sa k nej neprekopali. Tentokrát bolo šťastím, že nebola zahryznutá v súperovi. Po odkrytí som ju mohol ľahko odchytiť. Scenár sa však opakoval v tom, že jazvec na prvú ranu nepočul a trochu sa stiahol. Opäť som pustil Ajku, ktorá sa šla nebojácne, ale nie bezhlavo, do kontaktu. Keďže už bolo miesto, opätovne som ju odchytil. Trochu viac sme si rozšírili tunel a jazveca dostrelili. Bol som nadšený prácou oboch mojich psov, ešte viac ju však ocenili domáci lovci. A to sa mi veru dobre počúvalo a verte mi, že som aj rozumel cudzej reči. Chlapi hneď doniesli občerstvenie, trochu sme posedeli a vydýchli si. Zahrabali sme výkopy a pobrali sa na miesto výradu a posledného pohonu. Pohostenie bolo ako minule fantastické, atmosféra priateľská. Rozoberali sme prácu psíkov a milo ma prekvapil hlavne záujem o prípadné potomstvo po mojich psoch. Snáď prvý raz som zažil tak aktívny záujem o pracovného bedlingtona. Nik sa nepozastavoval nad jeho výzorom, skôr ho začali oceňovať. Po fantastickej večeri sme išli na slávnostný výrad. 24 líšok, 5 jazvecov a 3 kuny. Organizátor nám poďakoval, spomenul aj významných občanov a predstaviteľov miestneho poľovníctva, ktorí sa zúčastnili. Výrad bol ukončený 6 trubačmi s pozvaním na pokračovanie pri poslednom pohone. Obe akcie boli veľmi vydarené a dobre zorganizované. Zabezpečenie, počínajúc pohostinnosťou, cez vyprosťovaciu techniku, až po veterinára nemalo chybu. Myslím, že podobné akcie by sa mohli uskutočniť aj u nás, určite by pomohli prehĺbiť dobré vzťahy medzi susedmi a v neposlednom rade by výrazne napomohli znížiť stavy škodlivej zveri a tým podať pomocnú ruku drobnej zveri.

Fotogalerie

vychází v 7:46 a zapadá v 15:58 vychází v 14:45 a zapadá v 4:18 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...