Časopis Myslivost

Leden 2013

Vlk – bojazlivé zviera opradené „mýtom“ krvilačnosti

Myslivost 1/2013, str. 42  Ing. Miroslav Saniga
Vymyslené bájky, legendy a mnoho „virtuálnych“ strašidelných príbehov, to sú nosné literárne žánre, v ktorých hlavným negatívnym hrdinom je vlk dravý. Zviera vzbudzujúce u väčšiny ľudí rešpekt, ba u mnohých vari až hrôzu a strach. Korene týchto neblahých predsudkov, ktoré mnohí z nás k vlkovi prechovávajú, majú svoj pôvod už v ranom detstve, keď sme boli „odchovaní“ na klasických rozprávkach. Medzi ľuďmi stále panuje mýtus o tom, že vlk je strašidelným zvieraťom, ktoré zožralo starú mamu Červenej Čiapočky i maličké kozliatka, a pritom najmä vo vzťahu k silnejšiemu predátorovi – človeku ide o plaché a pomerne mierumilovné zviera.

Oblasťou, kde sa vlk vyskytuje v najväčšom množstve, je stredné, severné a východné Slovensko – najmä Strážovské, Kremnické vrchy, Malá a Veľká Fatra, Kysuce, Oravská aj Liptovská kotlina, Vysoké aj Nízke Tatry, či Levočské pohorie. Zástupca živočíšneho pána lesov (na pomyselnom tróne zvieracej ríše u nás je medveď hnedý) sa zdržiava najmä vo vyšších polohách. Pri svojich denno-nočných niekoľkokilometrových potulkách revírom sa členovia vlčej svorky zatúlajú, prirodzene, aj do bezprostredného susedstva podhorských dedín, či horských hotelov situovaných v lesných komplexoch.

Nie je nijakou vzácnosťou zahliadnuť vlka, ako trieli v strachu niekde popri dopravnej komunikácii, kde ho prilákala ľahko dostupná potrava – zrazená zver. Vlk je totiž prírodou predurčený na to, aby zdochlinu v čo najkratšom čase zlikvidoval. Odstráni to, čo spôsobuje šírenie chorôb, a zabráni ďalšiemu rozkladu kadáveru. Rizikom pre človeka, ktorý ho má však na svedomí, je fakt, že vlka jeho čuch vedie neomylne až k skládkam odpadu, odkiaľ sa na všetky strany šíri „zápach“ z rozkladajúcich sa odpadkov, medzi ktorými býva nezriedka aj biologický odpad – časti tiel domácich zvierat. Vlk ako zviera, ktoré je vyzbrojené miliónkrát lepšími čuchovými senzormi ako jeho spolupútnik človek, zacíti molekuly rozkladajúcej sa zdochliny, ktoré roznáša vánok povetrím, až na vzdialenosť jeden a pol kilometra! Nečudo teda, že lačné vlky prichádzajú za takouto potravou až do tesného susedstva s ľudskou civilizáciou.

 

Niekoľko zaujímavostí o vlkovi

Dĺžka tela: 105 – 160 cm, výška: 60 – 80 cm, hmotnosť: 40 – 65 kg. Srsť má zafarbenú prevažne do siva s výrazným čiernym odtieňom na chrbte. Zo zmyslov má najlepšie vyvinutý čuch a sluch. Potravou vlka sú najmä kopytníky (jelenia, srnčia a diviačia zver), ale aj menšie zvieratá (zajace, hlodavce, vtáky, obojživelníky a hmyz). Na tomto mieste treba spomenúť pozoruhodný fakt, že v oblastiach s výskytom vlka zaznamenávame minimálny výskyt moru diviačej zveri. Možno teda bezpochyby povedať, že vlk je najlepším prirodzeným činiteľom, ktorý sa podieľa na potláčaní tohto ochorenia čiernej zveri. V období gradácie drobných lesných hlodavcov, keď sú v lesných komplexoch premnožené, stávajú sa lesné myši hlavnou zložkou potravy vlka, čím plní popri nezastupiteľnej role likvidátora uhynutej zveri aj dôležitú úlohu vrcholového predátora.

V letnom a najmä jesennom období vlky „navštevujú“ aj salaše, kde môžu strhnúť naraz aj väčšie množstvo najmä oviec, zriedkavo si trúfnu aj na menšiu jalovicu. Ovce predstavujú pre vlka ľahko dostupnú korisť, pri love ktorej nepotrebujú „nabehať“ desiatky kilometrov v náročnom horskom teréne ako napríklad za jelenicami či diviakmi, a preto si „neodpustia“ obliehanie salašov. Z úkrytov z lesného prostredia, kde dokážu trpezlivo vyčkávať aj niekoľko dní, „poškuľujú“ po potenciálnej potrave, a keď nastane vhodná situácia (obyčajne počas noci, hmlistého, sychravého počasia), vyrazia na lov. V jeseni vyhladované vlky sa niekedy odvážia vyraziť na lov oviec aj na okraj podhorských dedín.

Aj keď sú vlky veľmi rýchle zvieratá, zdravá zver im väčšinou unikne. Ich korisťou sa stávajú obyčajne poranené, choré a zoslabnuté jedince, resp. staré jedince a mláďatá. Väčšiu korisť lovia vlky obyčajne organizovane tzv. štvaním v svorkách. Vlky usmrcujú korisť zahryznutím do šije, kde svojej obeti prehryznú dôležité tepny. Vlk, táto šelma s nepravdivým „tieňom“ krvilačnosti, ktorý mu „prischol“ najmä z nepravdivých rozprávok, plní v ekosystémoch nezastupiteľnú rolu regulačnú, selekčnú a asanačnú. Spoločne s inými väčšími predátormi (medveď, rys) pomáha udržovať v rovnováhe stavy najmä kopytníkov, ale aj lesných myší. Keďže vlk nepohrdne ani zdochlinou, jeho úloha pri likvidovaní kadáverov v prírode je tiež nezanedbateľná. Revír vlčej svorky v zimnom období má priemer 20 50 km. V letnom období operuje vlčia svorka na menšom území (priemer revíru 5 10 km). Na Slovensku možno odhadnúť populáciu vlka na 150 200 jedincov.

 

Pozoruhodnosti zo života vlka

V prírodných pomeroch strednej Európy si väčšina živočíšnych druhov „vyznáva lásku“ v jarnom období. Málokto by preto čakal, že v živočíšnej ríši starého kontinentu sa nájdu aj také druhy, ktoré sa zasnubujú práve uprostred zimy, a to ešte k tomu počas mesačných treskúcich mrazivých nocí! Takouto „výnimkou“ je však populácia vlka dravého, príslušníci ktorej majú práve v zimných dňoch svojské „vohľady“. Zásnuby vlčej pospolitosti spadajú časovo do mesiacov január až marec.

Návštevník horských a podhorských oblastí stredného, severného a východného Slovenska sa môže, ak sa bude potulovať prírodnými zátišiami nočnou hodinou, stať „svedkom“ zásnubného vlčieho zavýjania. Za koncertom vlčieho zavýjania netreba však chodiť do najodľahlejších lesných zákutí. Zavše totiž tieto šelmy zablúdia aj do blízkosti horských a podhorských dediniek, takže pri trocha šťastia môžeme začuť ich zásnubný „chorál“ aj z bezpečnej a tepluškej postele a nemusíme pritom vymrznúť „na kosť“ a vystrašiť sa „na smrť“ kdesi uprostred lesných komplexov. Náhodný účastník zvláštneho vyznávania lásky medzi vlkmi môže mať strach. Zavýjanie vlkov uprostred lesa umocnené čarovnou atmosférou s mesačným svitom evokuje u človeka neznalého zvláštne prírodné javy naozaj strach… Vlk je však plaché zviera a človeku sa snaží vyhnúť, preto netreba mať z neho vôbec strach.

Naši predkovia, ktorí žili v tesnejšom vzťahu s prírodou, si nápadné akustické prejavy vlkov uprostred zimy všimli a podchytili tento prírodný jav v pranostike: „Keď vlci a líšky v januári vyjú, to znamená tuhú zimu“. Táto pranostika nemusí každý rok „vyjsť“, keďže vlčie vohľady sprevádzané zavýjaním sú evokované hormonálnou činnosťou a nie poveternostnými pomermi v druhej polovici zimy.

Vlky zavýjaním dávajú najavo iným sokom, že dané stanovište, z ktorého sa po nociach ohlášajú, je už obsadené párom, resp. svorkou. Vlky zavýjajú obyčajne z vyvýšených stanovíšť (hrebienkov, grúnikov), odkiaľ ich volanie zaznieva na podstatne väčšiu vzdialenosť (až 2 – 3 km), ako keby sa ozývali z doliniek. Vlčica vrhne v skrytom brlohu 2 – 7 vĺčat obyčajne v apríli alebo máji.

Vlk dravý je veľmi inteligentné zviera žijúce zložitým sociálnym spôsobom života. Táto šelma žije obyčajne monogamne v pároch, pričom nespárované jedince žijú buď samotársky, alebo sa pripájajú k iným párom, ktorým potom pomáhajú pri výchove potomstva. Na sklonku jesene sa k páru pričleňujú aj lanské mláďatá a vytvárajú sa tak vlčie svorky. Vo vlčej svorke panuje prísny hierarchický poriadok. Jedince navzájom rešpektujú postavenie v hierarchickom rebríčku skupiny. Najvyššie postavenie medzi samcami má starý a skúsený vlk (tzv. alfa samec), ktorý je otcom rodiny. Vlčice zasa rešpektujú starú vlčicu – matku rodiny (tzv. alfa samica). Rešpektovanie hierarchického postavenia vyjadrujú vlky mimikou tváre (vycieraním zubov), hlasovými prejavmi, ako aj pohybom chvosta. Podradený (submisívny) jedinec vtiahne chvost medzi nohy a nadradenému jedincovi na znak rešpektovania jeho vyššieho postavenia exponuje mu hrdlo a slabiny, najzraniteľnejšie časť tela, čo utlmí u silnejšieho jedinca „nabudenú“ agresivitu. Nadradený jedinec zasa drží chvost zdvihnutý hore nad chrbtom, čím dáva najavo ostatným členom svorky, že je dominantným jedincom a že si vyžaduje od nich prejavy podriadenosti.

 

Špecifické spôsoby dorozumievania vlkov

- Keď sa stretnú dvaja príslušníci jednej svorky, v hierarchii jednotky podradený jedinec musí nadradenému preukázať podradenosť, t.j. ochotu rešpektovať ho ako hierarchicky vyššie situovaného jedinca.

- Ak sa tak nestane, môže to vyvolať „konfliktnú“ situáciu a zo strany dominantného jedinca výzvu na súboj, v ktorom si dvaja jedinci v ruvačke „vyjasnia“ vzťahy nadradenosti, resp. podradenosti medzi sebou; víťazovi v súboji prináleží potom v hierarchickom postavení vo svorke vyššie postavenie, porazený sa musí „uspokojiť“ s nižšou priečkou.

- Podradený (submisívny) člen svorky na znak prehry, resp. vo všeobecnosti rešpektovania nadradenosti soka, stiahne chvost medzi nohy; podradený člen svorky preukazuje svoje hierarchické začlenenie v skupine vizuálne ešte mierne podlomenými kolenami a obnažovaním najzraniteľnejších partií na bruchu a slabinách; rešpektovanie hierarchického postavenia vo svorke vyjadrujú príslušníci svorky aj mimikou tváre: v hierarchii svorky nižšie situované zviera vyciera zuby nápadnejšie ako jedinec, ktorému patrí vyššie, resp. dominantné postavenie.

- V hierarchickom rebríčku nadradený (dominantný) člen preukazuje svoje vyššie postavenie chvostom kolmo vztýčeným nad chrbtom.

- Svoje teritórium si vlčie svorky označujú akusticky zavýjaním, ale aj rôznymi značkami (trus na chodníkoch, pomočovanie vyvýšených miest v revíri).

 

Aký vlk môže byť nebezpečný?

Osamelý vlk môže byť nebezpečný – spoznáme ho podľa toho, že je vychudnutý, stresovaný a ťažšie získava potravu. Vyhľadáva ju potom na salašoch, v blízkosti ciest (uhynutá zver), či v blízkosti ľudských obydlí – výnimkou nie sú ani maštale, ktoré sa vyhladovaný vlk môže odvážiť navštíviť. Rovnako tak stretnutie so zvieraťom napadnutým besnotou, ktorého správanie sa prejavuje stratou prirodzenej plachosti, môže vyvolať „konfliktnú“ situáciu. Poranený alebo chorý vlk vykazuje zasa prejavy zvýšenej agresivity, ktorá môže vyústiť, ak sa zviera cíti ohrozené, do útoku.

 

Ako reagovať pri stretnutí s vlkom

Vidieť toto plaché a bojazlivé zviera je skôr vzácnosťou ako pravidlom, ak aj máme podobné šťastie, vlk len prebehne niekde okolo nás, nikdy nezastane a nedíva sa na nás dlho „zoči–voči“. Akonáhle nás vlk zacíti, a jeho omnoho výkonnejší čuchový zmysel to dokáže oveľa skôr, ako ho my vizuálne či akusticky spozorujeme, utečie. Ostražitosť však treba zvýšiť, ak sa toto zviera „obšmieta“ niekoľko dní okolo dediny, salaša, stanového tábora či kempu – je to preň neprirodzené a v takomto prípade môže predstavovať potenciálne ohrozenie. Nie je veľmi bezpečné pri prechádzke lesom skúmať, aké zviera spôsobuje šuchot niekde v kríkoch či húštine stromčekov. Niekedy aj mohutný 200 kilogramový medveď môže spôsobovať menší šuchot ako drozd, ktorý sa „prehrabuje“ v lístí, alebo lesná myš!

Potenciálnu hrozbu predstavuje aj zranený vlk alebo choré zviera. Ak sa nám stane, že autom zrazíme vlka, nie je vhodné vystupovať ihneď z auta za účelom obhliadky zrazeného zvieraťa. V tomto prípade treba byť trpezlivý a aspoň niekoľko minút počkať vnútri auta a pozorovať „obeť“ nehody z bezpečného miesta. Po zrážke s dopravným prostriedkom môže totiž zviera vyzerať, že je usmrtené, pretože nejaví nijaké známky života. Môže však byť v stave šoku, keď sa skutočne javí, že je mŕtve, ale žije, a po krátkej chvíli sa môže z tohto stavu prebrať. Reakcia takéhoto poraneného zvieraťa môže byť obranná a môže na nás zaútočiť. Uhryznutie vlkom môže byť veľmi nebezpečné preto, že toto zviera nepohrdne zdochlinami a v ústnej dutine, najmä medzi zubami sa mu ukladajú zvyšky potravy, kde podliehajú hnilobným procesom, ktoré môže potom zviera preniesť do rany potenciálnej obete.

Pri prechádzke prírodou sa turistovi neznalému miestnych pomerov týkajúcich sa „operovania“ lokálnych vlčích svoriek, situovaní brložísk, môže prihodiť, že znenazdajky vkročí do bezprostrednej blízkosti vlčieho brloha, ktorý býva dobre maskovaný (vyhrabaná nora pod vývratom stromu, diera v skalných partiách). V takomto prípade si vlky môžu brániť vĺčatá „útokom“. Najlepšia obrana zo strany zblúdilého turistu je v tomto prípade skríknutie na zviera, ktoré prejavuje známky chystajúceho sa útoku, a vylezenie na najbližší strom. Niekedy je však veľmi obtiažne aj pre etológa (odborník, ktorý skúma prejavy správania u zvierat) odhadnúť podľa správania zvieraťa adekvátnu reakciu, ktorou bude zviera na podnet odpovedať.

 

Záverečné zamyslenie

Počas tisícok vychádzok do prírodných zátiší, ktoré som doposiaľ strávil v teritóriách vlčích svoriek na strednom Slovensku, sa s týmto mnohými nepravdivými mýtmi opradenom zvieraťom stretám tak dennou i nočnou hodinou. Príležitostí, keď som mohol pozorovať vlka či svorku aspoň niekoľko sekúnd, ako napríklad pri love jeleníc na lúkach nad hornou hranicou lesa, či pri obliehaní salaša a snorení po ľahko uloviteľnej koristi, bolo veľmi málo. Stretnutie s vlkom býva obyčajne neplánované a trvá len krátko. Najčastejšie sa nám ho podarí len zahliadnuť, ako uháňa „ostošesť“ lesným porastom alebo po lúke. Pozorovanie vlka v stave pokoja, ako sedí či leží, patrí k výnimočným vzácnostiam. Vo väčšine prípadov takýto zážitok trvá len kratučko, doslova zlomky sekundy... Keď zviera zistí našu prítomnosť, pozrie sa smerom na nás krátkym „fotografickým“ pohľadom a po bleskovom vyhodnotení situácie sa dá na útek.

Raz som sa s vlkmi stretol tak, že som musel vyliezť na strom. Všimol som si, že celá svorka kráča po chodníku. Vietor bol však obrátený pre mňa dobrým, avšak pre vlčiu rodinnú bunku zlým smerom, a tak ma zvieratá nezacítili. Asi by sa ma boli zľakli a rozpŕchli sa, keď by ma boli niektorým zmyslom zaregistrovali. Ja som však nechcel riskovať a vyvolať „kolíznu“ situáciu a radšej som vyliezol na strom.

Prípadov, že by vlk zaútočil na človeka, ak vôbec sú nejaké reálne, tak ich je naozaj veľmi málo. Sú skôr výnimočnými a mnoho je vymyslených.

Mali by sme si vážiť a byť patrične hrdí na to, že slovenské lesy sú krásne aj preto, že sú bohaté na zver, v rodine ktorej má svoje nezastupiteľné miesto aj vlk, ktorý bol na mnohých miestach Európy celkom vyhubený. Po prvej svetovej vojne boli stavy vlka aj na Slovensku, ktorého hory boli kedysi jeho „kráľovstvom“, takmer úplne zdecimované. Odvtedy sa však vlčia populácia „pozviechala“ a v súčasnosti žije na území najmä stredného, severného a východného Slovenska okolo 150 vlkov.

Prechádzka lesným prostredím, v ktorom má vlk ešte svoj domov, nesmie v nás vyvolávať panický strach z toho, že zviera na nás číha za každým stromom a chce nás „zožrať“. Má mať nanajvýš jemnú adrenalínovú príchuť... Práve pre zažitie takejto adrenalínovej atmosféry navodenej prítomnosťou vlka vyhľadávajú niektorí turisti zo „Západu“ našu krajinu.

Po prvýkrát v histórii Slovenska získal vlk čiastočnú ochranu v roku 1975 po tom, čo prenasledovaním takmer vymizol z našich hôr a prežíval iba v severovýchodnej časti. Tento stav sa zmenil v roku 1995, kedy sa vlk stal celoročne chráneným druhom. V roku 1996 pri ratifikácii medzinárodného dohovoru o ochrane európskych voľne žijúcich organizmov a prírodných stanovíšť (Bernský dohovor) si slovenská vláda uplatnila výhradu voči vlkovi a medveďovi, ktoré sú v dohovore pre naše územie uvedené v zozname prísne chránených živočíchov.

doc. Ing. Miroslav SANIGA, CSc., Ústav ekológie lesa SAV

vychází v 7:17 a zapadá v 16:13 vychází v 21:35 a zapadá v 12:41 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...