Časopis Myslivost

Prosinec / 2014

Výživa a kŕmenie jeleňovitých

Myslivost 12/2014, str. 42  Ing. Matúš RAJSKÝ, PhD. a Dr. Miroslav VODŇANSKÝ, PhD.
Manažment výživy zveri zahŕňa niekoľko aspektov. Tzv. prikrmovanie známe z poľovníckej praxe predstavuje iba časť z uvedeného celku tvoreného poznatkami, doplňujúcimi analýzami a praktickými aplikáciami. Prvotným predpokladom manažovania výživy je disponovať poznatkami o skutočných výživových (nutričných) potrebách konkrétnych druhov zveri.
 
Druhým predpokladom je správne vyhodnotiť zdroje potravy, ktoré poskytuje zveri jej životné prostredie vo vzťahu k početnosti zveri.
A tretím predpokladom je vhodne pokryť nároky zveri prostredníctvom krmív – tzv. prikrmovania, opäť ale pri zohľadnení skutočných stavov zveri a ohrozenosti lesných a poľných kultúr konzumáciou zverou.
V rámci prikrmovania je potrebnmé klásť dôraz nie len na ochranu uvedených kultúr pred negatívnym vplyvom zveri ale aj na ochranu zveri samotnej pred monodiétnou konzumáciou niektorých plodín, ktoré jej môžu spôsobiť zdravotné problémy (napríklad repka ozimná).
V súčasnej kultúrnej krajine sa aplikujú pri manažovaní výživy raticovej zveri odborné prístupy vyplývajúce z rozširovania skúseností a poznatkov o životných potrebách zveri, ako aj z materiálnych možností súvisiacich s intenzívnym rozvojom rastlinnej výroby. Pretrvávajúcim problémom pri manažovaní výživy sú vysoké stavy raticovej zveri, čo je zapríčinené aj z dôvodu zvýšeného poľovníckeho záujmu a taktiež veľkoplošného poľnohospodárstva (veľké parcely kukurice, repky, slnečnice atď.).
Pri vysokých stavoch raticovej zveri, aké dnes evidujeme, je impakt na prírodne zdroje potravy intenzívny a význam správneho prikrmovania zveri sa stupňuje. Manažovaním výživy zveri priamo alebo nepriamo ovplyvňujeme: výživový stav (kondíciu), zdravotný stav, reprodukciu, telesné rozmery a parametre parožia, migrácie a koncentrácie (plošnú distribúciu), impakt na lesné a agrárne kultúry.
Potrebné je upozorniť, že pri vysokej hustote zveri sa urobí výživová chyba podstatne ľahšie ako pri nízkych stavoch zveri. Pod pojmom výživová chyba máme na mysli negatívny dopad konzumácie potravy, ktorá nezodpovedá výživovým potrebám daného druhu zveri na zdravotný stav a taktiež na neúmerné škody spôsobované zverou na lesných a poľnohospodárskych kultúrach.
 
Výživové potreby
Výživové potreby jeleňovitých (čeľaď Cervidae) sú správne pokryté iba v takom prípade, ak disponuje poľovnícky manažment základnými poznatkami o fyziológii trávenia vybraných druhov zveri a o potrebe jednotlivých živín (množstvo, pomery) v priebehu roka na jednotku hmotnosti živej zveri. Z uvedeného dôvodu je potrebné poznať obsah živín obsiahnutých v jednotlivých krmivách. Súčasne významnú úlohu zohráva správne posúdenie zdravotnej nezávadnosti a tak aj celkovej kvality použitých krmív.
V rámci našich druhov raticovej (spárkatej) zveri môžeme v širšom ponímaní z pohľadu fyziológie trávenia vytvoriť dve základné skupiny, a to polygastrické zvieratá, čiže prežúvavce so zloženým žalúdkom (jeleň, srnec, daniel, muflón, kamzík, los) a monogastrické zvieratá, ktoré majú jednoduchý žalúdok (diviak). Preto pri posudzovaní možnosti využitia jednotlivých krmív je potrebné v prvom rade brať do úvahy, o ktorý druh z raticovej zveri sa jedná.
Tráviaci trakt prežúvavcov je prispôsobený na efektívne trávenie potravy bohatej na vlákninu, to znamená trávy, byliny, konáriky a kôru drevín, z krmív napr. seno, siláž. Naopak diviačia zver má jednoduchý žalúdok s chemickým trávením živín a nevyžaduje vyšší obsah vlákniny v potrave. Zvýšený príjem obilia diviačej zveri preto nespôsobuje dietetické a zdravotné problémy.
Existujú rozdiely v trávení živín a potrebe živín aj pri jednotlivých druhoch prežúvavej zveri. I keď je v prijímanej potrave potrebný určitý obsah vlákniny pri všetkých prežúvavcoch, jej podiel v potrave sa pohybuje v závislosti od druhu prežúvavca od 12 - 14 % pri srnčej zveri, až po 18 - 25 % (jeleň, daniel, muflón), v prepočte na sušinu.
Potreba potravy a z nej prijatej sušiny (sušina predstavuje časť potravy bez vody) spravidla stúpa s rastúcou telesnou hmotnosťou jedinca raticovej zveri daného druhu, a taktiež do veľkej miery súvisí s rozdielnou veľkosťou jednotlivých druhov.
Ďalej je potreba potravy sezónne ovplyvňovaná aj hormonálnymi zmenami (napr. ruja) a fyziologickým zaťažením organizmu zvieraťa (napr. gravidita, dojčenie).
V nasledujúcej časti poskytneme stručný prehľad príkladov potreby sušiny pre raticovú zver podľa výsledkov získaných na Medzinárodnom pracovisku výživy a ekológie raticovej zveri, ktoré je spoločnou experimentálnou bázou Stredoeurópskeho inštitútu ekológie zveri Viedeň, Brno, Nitra a Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra – Výskumného ústavu živočíšnej výroby v Nitre.
 
Potreba sušiny v súvislosti s rastom jedinca:
srnčia zver: 3 - 4 mesačné srnča pri hmotnosti 12,5 - 13,5 kg prijíma 300 - 400 gramov sušiny denne a vo veku 12 mesiacov pri hmotnosti 19 - 22 kg prijíma 750 - 900 g sušiny denne;
jelenia zver: 3 - 4 mesačné jelenča pri hmotnosti 50 kg prijíma 1000 - 1200 gramov sušiny denne, 6 - 7 mesačné jelenča pri hmotnosti 80 - 90 kg prijíma 1800 - 2000 gramov sušiny denne a vo veku 12 mesiacov pri hmotnosti 120 - 125 kg prijíma 2500 - 2900 g sušiny denne.
 
Potreba sušiny v súvislosti s rozdielnou veľkosťou jednotlivých druhov raticovej zveri:
srnčia zver: dospelá srna s priemernou hmotnosťou 25 kg prijíma v celoročnom priemere 850 g sušiny na deň,
jelenia zver: dospelá jelenica s hmotnosťou 125 - 145 kg prijíma v celoročnom priemere 3200 gramov sušiny denne;
 
Potreba sušiny v súvislosti s hormonálnymi zmenami:
jelenia zver: dospelý jeleň s hmotnosťou pred rujou v júli 270 - 300 kg prijíma 5000 - 6000 gramov sušiny denne.
Počas ruje (september, október) klesá príjem potravy pri vedľajších jeleňoch o 50 až 60 % (hmotnosť v dôsledku zníženého príjmu potravy a zvýšenej aktivity klesá o 20 %);
Počas ruje pri hlavnom jeleňovi klesá príjem potravy až o 80 až 90 % (hmotnosť v dôsledku výrazne zníženého príjmu potravy a výrazne zvýšenej aktivity klesá o 30 - 33 %);
 
Potreba sušiny v súvislosti s intenzitou fyziologického zaťaženia organizmu zvieraťa:
srnčia zver: vo vegetačnom období (mesiac jún) pri zvýšenej záťaži prijíma gravidná (resp. dojčiaca) srna o 80 % viac sušiny v porovnaní so srnou bez zvýšenej záťaže v zime;
jelenia zver: potreba potravy dojčiacej jelenice v prvom mesiaci laktácie (jún) je o 60 % väčšia ako pri jelenici v zimnom období. Neskôr sa nároky na potravu ešte zvyšujú;
 
Manažment výživy prežúvavej zveri v poľovných revíroch alebo na farmách zveri predpokladá určitých chovateľský cieľ, ktorý sa plánuje dosiahnuť, čiže napríklad určité parametre, ako napríklad telesná hmotnosť vyvrhnutého alebo živého jedinca zveri v konkrétnom veku, alebo parametre parožia v konkrétnom veku, percento rodiacich samíc atď).
Aby boli náklady na výživu účelne zhodnotené musia byť prijaté živiny zverou aj dostatočne využité. Preto je dôležité zabezpečiť zveri potrebný kľud v jej životnom prostredí. Jednotlivé druhy prežúvavej zveri prijímajú potravu počas 24hodinového intervalu opakovane 7 až 12krát. Vplyvom antropického tlaku v kultúrnej krajine dochádza k narúšaniu prirodzeného režimu pastvy a zver presúva svoje aktivity do nočných hodín. Táto zver za svetla spravidla na otvorené priestranstvá a ku kŕmidlám nevychádza a zotrváva v úkryte. Vynechanie niekoľkých pastevných cyklov v priebehu dňa vyvoláva u zveri pocit hladu a zver preto hľadá potravovú alternatívu, čiže dostupné zdroje v prostredí (napr. lesné a poľné kultúry), prípadne migruje preč za potravou.
Potreba dusíkatých látok (bielkovín) sa v priebehu roka mení. Množstvo dusíkatých látok potrebných vo výžive jedinca súvisí s druhom, hmotnosťou, rastom jedinca a fyziologickou záťažou kladenou na jedinca v priebehu roka. Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje množstvo dusíkatých látok potrebných v potrave je ich kvalita - kvalita krmiva. Využiteľnosť dusíkatých látok v organizme zvieraťa je odlišná v závislosti od druhu potravy a fenologického štádia rastlinnej potravy, prípadne od spôsobu a úrovne konzeravácie krmiva a taktiež od formy ošetrenia krmiva (termické, hydrotermické atď.).
 
Potreba dusíkatých látok:
srnčia zver: 3 - 4mesačné srnča pri hmotnosti 12,5 - 13,5 kg prijíma 70 - 80 gramov dusíkatých látok denne a vo veku 12 mesiacov pri hmotnosti 19 - 22 kg prijíma 150 - 160 gramov dusíkatých látok denne;
jelenia zver: 3 - 4mesačné jelenča pri hmotnosti 50 kg prijíma 160 - 170 gramov dusíkatých látok denne, 6 - 7 mesačné jelenča pri hmotnosti 80 - 90 kg prijíma 250 - 260 gramov dusíkatých látok denne, 12 mesiacov starý jedinec pri hmotnosti 120 - 125 kg prijíma 370 - 390 g dusíkatých látok denne a 36 mesiacov starý jeleň v lete pri hmotnosti 250 kg prijíma 600 - 700 gramov dusíkatých látok a 36 mesačná jelenica v lete pri hmostnosti 140 kg prijíma 420 – 450 gramov dusíkatých látok denne.
 
Výživové zdroje, ktoré poskytuje prostredie verzus krmivá
Výživná hodnota lesných drevín a agrárnych kultúr nachádzajucich sa v poľovných revíroch je vysoká (tab. 1) - preto pri výbere krmív pre zver na zimné obdobie je potrebné toto zohľadňovať. Znamená to predkladať zveri iba krmivá vysokej kvality. Krmivá majú predstavovať nutričnú alternatívu v období núdze, a preto musia dosahovať výživnú hodnotu potravy, ktorú zver v prostredí v priebehu roka vyhľadáva (preferuje) a konzumuje.
Taktiež by sa malo z poľovných revírov eliminovať predkladanie plesnivého - hnilého ovocia, zeleniny, siláží, sena alebo pečiva. Zver nie je „kontajner na odpad“, kde sa dá zbaviť znehodnotených krmív, ktoré už chovatelia domácich zvierat neplánujú zužitkovať. Zverina (mäso zo zveri) by malo predstavovať v humánnej výžive (na tanieri človeka) ekologický produkt s vysokou hodnotou a preto nie je správne zveri predkladať krmivá obsahujúce toxíny (produkty plesní).
V ozimných obilninách je vysoký obsah dusíkatých látok, ktoré napríklad pri repke ozimnej dosahujú približne 30 % a pri pšenici až 34 % zo sušiny. Obsah dusíkatých látok v oziminách je na úrovni tzv. bielkovinových krmív. Mladá zelená biomasa obilnín a repky obsahuje taktiež vysoký podiel minerálnych látok, najmä vápnika a fosforu.
V zimnom období má zver prístup k repke. Repkové listy dosahujú vysokú výživnú hodnotu, no majú v porovnaní s ostatnými oziminami nižší podiel hrubej vlákniny. K problematike alimentárneho chorenia vznikajúceho v dôsledku nadmerného príjmu repkových listov prežúvavou zverou sme publikovali príspevok v Myslivosti 4/2013.
Obsah živín a energie je vysoký aj v drevinách - ich púčikoch a plodoch, ako vyplýva z tab. 1, napríklad obsah tuku v plodoch buka je v prepočte na sušinu vyše 30 % alebo obsah bielkovín v púčikoch bazy v prepočte na sušinu 26,6 %.
O výbere krmív na zimné prikrmovania ich vhodnosti pre jednotlivé druhy zveri sme publikovali v Myslivosti viaceré príspevky, napr. to bola séria 2012/1, 2012/2, 2012/3, 2012/4, 2012/5, 2012/9 a 2012/10.
 
Dôležitou zložkou výživy jeleňovitých je zelená pastva vo vegetačnom obdodí a z nej aj vyrobené seno a siláž. A práve tu narážame v praxi na jeden z významných problémov. Lúky a pasienky sú spravidla v nevyhovujúcom stave, prevládajú nežiaduce rastlinné druhy, prípadne sú zarastené náletom drevín. Pritom práve kvalitná pastva a vyrobené kvalitné objemové krmivá by mali tvoriť základnú zložku výživy jeleňovitých (obr. 1).
Neraz sa stretávame s diskusiami – kto aké špeciálne granuláty používa, pritom základom chovateľského úspechu, resp. neúspechu býva kvalita objemového krmiva. Prežúvavce dokážu efektívne využiť objemové krmivá s následným vysokým produkčným efektom. Často sa v praxi robí chyba, keď plán krmív nie je zameraný na kvalitné seno alebo siláže, ktoré sú cenovo najlepším riešením výživy, ale je zameraný na kompenzovanie nedostatkov vyplývajúcich z nekvalitných objemových krmív prostredníctvom cenovo náročných doplnkových koncentrovaných krmív.
 
Dôsledky
Dlhodobo rezonuje problematika škôd spôsobovaných prežúvavou zverou na lese (ohryz drevín).
Treba pripomenúť, že i keď škody na drevinách ohryzom priamo súvisia s otázkami výživy – pri neúmerne vysokých stavoch zveri (čiže konzumentov drevín) je však snaha znížiť škody prostredníctvom správneho prikrmovania - komplikovaná. Zver konzumuje lesné dreviny, lebo predstavujú potravu a živiny, ktoré zver využíva na pokrytie svojich výživových potrieb.
Ak je poskytnutá alternatíva vo forme kvalitných a výživných krmív (existuje silný vzťah kvality krmiva a chuťovej atraktivity pre zver), zver ich konzumuje a v takejto situácii menej ohrýza lesné dreviny. Pri premnoženej zveri je však aj impakt na les intenzívny.
Súčasne, ak je zver vyrušovaná (čo je bežný fenomén) iba nepravidelne navštevuje kŕmidlá a opäť je následne vo zvýšenej miere atakovaný les – ako zdroj potravy zveri.
Pri viacerých sledovaniach sa ukázalo, že odpadová lesná biomasa (letorasty a kôra) je vhodným komponentom pri výrobe krmív pre prežúvavú zver. A to vo forme čerstvej, sušenej alebo silážovanej (obr. 2).
V súvislosti s možnosťou zníženia škôd na lese v dôsledku správne zabezpečenej výživy sa radi opierame o výsledky z revíru Mestských lesov v Kremnici, s ktorým spolupracujeme už deviaty rok a dosiahli sme vďaka spoločnému úsiliu a trvalej disciplíne (dodržiavaniu stanovených zásad) potešujúce výsledky. Podarilo sa znížiť škody na lese na minimum a kvalita zveri sa zvýšila. Zveri je predkladaná vybilancovaná kŕmna zmes obsahujúca posekané letorasty listnatých a ihličnatých drevín, kôru, seno, jadrové a minerálne krmivá.
Takáto zmes obsahuje dostatok štruktúrovanej vlákniny, ktorú vyžadujú prežúvavce a súčane obsahuje aj dostatok ľahko stráviteľnej energie, dusíkatých látok a vybraných minerálnych látok.
Takáto zmes je súčasne pre zver mimoriadne chuťovo atraktívna, a preto sa iba v minimálnej miere orientuje na ohryz lesných porastov.
Základnou zásadou vedúcou k úspechu je však:
1. krmivo musí byť zveri predkladané pravidelne,
2. súčasne musí byť krmivo zveri predkladané v množstve úmernom stavom zveri, nie v menšom, lebo v opačnom prípade by sa zver orientovala vo zvýšenej miere na ohryz lesných kultúr a spásanie ozimných poľných kultúr,
3. musí byť zabezpečený dostatočný kľud v lokalitách, kde je zver prikrmovaná, aby mohla krmivo konzumovať v miere úmernej jej výživovým potrebám,
4. zver musí byť nielen správne kŕmená ale aj správne lovená, čiže musí byť udržovaná správna početnosť (zver nesmie byť premnožená) a čo je dôležité aj správna sociálna štruktúra (samce/samice/mláďatá).
 K téme zdravia a kvality zveri spomenieme napríklad dlhovekosť.
Na obrázku 3 je jelenica z nášho nitrianskeho pracoviska. Pravdepodobne by málokto z čitateľov odhadoval jej vek na 15 rokov (skúsenosti z praxe hovoria, že určovanie veku samičej zveri je vo všeobecnosti nepresné).
Hlavným aspektom vplývajúcim na vysoký a zároveň produktívny vek je výživa a eliminácia stresu - kvalita života. Od výživy, čiže od kvality a kvantity prijímanej potravy závisí kondičný stav a zdravotný stav samice. Od kvality výživy matky závisí už vývoj embria a pôrodná hmotnosť mláďaťa a taktiež vývoj imunitného systému. Od prvých dní a týždňov života mláďaťa závisí jeho celková kvalita do budúcnosti. Len zo silného mláďaťa môže vyrásť zdravý a silný jedinec, ktorý sa môže dožiť vysokého veku. Vzťah medzi prijímanou potravou a zdravím jedinca je veľmi silný.
Správna výživa je prevenciou pred ochoreniami. Ochorenia skôr prepuknú u jedincov, ktorí sú v horšom kondičnom stave. Dobre živená jelenica – ktorá prijíma potrebnú skladbu živín v potrebnom množstve pastevných periód je spravidla v dobrom zdravotnom stave do vysokého veku a je aj zapojená do reprodukcie.
Všetky väčšie výkyvy v skladbe prijímanej potravy pôsobia negatívne na organizmus a zdravie. Starnutie je síce jav nezvratný, ale otázna je dĺžka produktívneho života. Väčšina chorôb ovplyvňujúcich dĺžku života jedinca vzniká ako následok nedostatku alebo prebytku niektorých živín v prijímanej potrave zvieraťa, pričom významné sú z tohto pohľadu do veľkej miery aj minerálne látky. Ale čo je dôležité - stará skúsená samica dokáže poskytnúť mláďaťu viac ako samica mladá.
Keď hovoríme o kvalite zveri – je na mieste spomenúť aj parožie. Rast jeleních pučníc býva viditeľný spravidla vo veku 8 - 9 mesiacov (alebo pri hmotnosti cca 100 kg). Prvé parožie je následne vytlčené približne v auguste vo veku 15 mesiacov.
Počas našej výskumnej činnosti sme zaznamenali unikátne prípady výskytu tzv. „nultého parožia“ u jelenčiat (kolouchov). Nulté parožie (gombičky) sú známe poľovníkom skôr však pri srnčej zveri, keď srnča nasadí drobné ihlice cca 1 - 2 cm dlhé, v zime ich zhodí a až v lete vytĺka ročný srnec prvé parožie.
Prípady „nultého“ parožia sme zaznamenali a zdokumentovali aj pri jelenčatách v zimnom období (obr. 4). Údaje sme získali zo zverníc, fariem a výskumných zariadení, kde je možná presná identifikáciu zvierat a presné informácie o výžive, zdravotnom stave a ďalších podmienkach životného prostredia.
Pri uvedenom unikátnom vývoji parožia sa samčekom na hlavách objavili pučnice už koncom októbra a v novembri, čiže vo veku približne 5 mesiacov. Nulté parožie vytĺkli mláďatá (tie najsilnejšie) vo februári - vo veku 9 mesiacov, teda v čase, keď rovnako starým jelenčatám za bežných okolností ešte len začína rásť prvé parožie. Nulté jelenie parožie dosahuje max. 30 - 40 cm (parožie je tenšie v porovnaní s prvým parožím štandardných ihličiakov). Začiatkom mája bolo nulté parožie zhodené a začalo sa tvoriť nové parožie. V auguste 15 mesačné jelene vytĺkli parožie – v priemere osmoráka (parožie je hrubšie v porovnaní s prvým parožím štandardných ihličiakov). V tomto období iné rovnako staré jelienky (bez absolvovania nultého parožia) vytĺkali ihličiakov, prípadne vidliakov.
Podobné prípady sa zaznamenali aj v Nemecku. Ako sme zistili - v procese rastu pučnice a následne rastu parožia u jelenčaťa nezohráva hlavnú úlohu ročné obdobie ale primárny vplyv má potrava, to znamená optimálne zloženie krmív, a tým pádom jednotlivých živín, ktoré zvieratá prijímajú s čím súvisí telesný vývoj.
Zver bola kŕmená iba bežne dostupnými krmivami (seno, siláž, jadrové a minerálne krmivá) a k dispozícii bol aj ohryz drevín. Dôraz bol ale kladený na správnu skladbu prijímaných živín, kvalitu predkladaných krmív, ich zdravotnú neškodnosť pre zvieratá. Pri správnej starostlivosti boli následne zaznamenané pri mláďatách na jeseň denné prírastky 500 – 600 - 700 gramov.
Následkom správne vybilancovanej výživy pri použití kvalitných krmív je zdravé nadpriemerne telesne vyvinuté jelenča – čo je hlavným spúšťačom paroženia. Silný 7mesačný samček na konci kalendárneho roka môže dosiahnuť 110 kg, v extrémnom prípade až 130 kg a silná samička 100 kg, v extrémnom prípade až 115 kg. Potenciál slovenskej jelenej zveri je vysoký, naplno sa však môže realizovať iba vo vyhovujúcich životných podmienkach.
 
 
Ing. Matúš RAJSKÝ, PhD. a Dr. Miroslav VODŇANSKÝ, PhD.
Středoevropský institut ekologie zvěře Brno - Wien - Nitra
 
Institut ekologie zvěře VFU Brno
Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum -
Výskumný ústav živočíšnej výroby Nitra

Přiložené dokumenty

tabulka tabulka (10,83 KB)
vychází v 7:27 a zapadá v 18:03 vychází v 5:34 a zapadá v 17:55 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...