Časopis Myslivost

Duben / 2018

Skúsenosti s chovom jarabíc

Myslivost 4/2018, str. 35  Ján Vrba
Rozbeh s elánom, bez skúseností... Obce nitrianskeho regiónu, pod ktorý patria Mojmírovce, Poľný Kesov, Štefanovičová, boli v 19. storočí veľmi vyspelé z hľadiska poľnohospodárskeho, aj poľovníckeho. Už v časoch pôsobenia grófa Hunyadyho boli na území týchto obcí zriaďované bažantnice a zariadenia na zazverovanie malej zveri. Organizovali sa poľovačky s významnými zahraničnými hosťami, lovilo sa množstvo zajacov, bažantov, jarabíc, dokonca sú zaznamenané rekordné srnčie trofeje.
V duchu týchto tradícií a zodpovednosti za súčasný stav malej zveri iniciovalo Poľnohospodárske družstvo Mojmírovce stretnutie s regionálnymi poľovníckymi spoločnosťami už koncom roka 2011. Prvotnú myšlienku stabilizovať a postupne zvyšovať počet malej zveri predstavil predseda PD Peter Schultz, zároveň poľovník a milovník prírody, ktorý o spolupráci poľnohospodárov a poľovníkov iba nehovorí, ale aj ju zavádza do praktického života. Sám uznal, že likvidácia remízok, veľkovýrobné technológie a najmä vplyv chemizácie majú významný podiel na neustálom znižovaní stavu malej zveri, a aj preto aktivoval vznik komplexného programu formou systémových opatrení. Pod heslom „vráťme prírode, čo jej moderné technológie zobrali“ vyzval miestne poľovné organizácie, aby sa spolupodieľali na vytváraní podmienok chovu a adaptácii malej zveri do voľnej prírody.
Významne pomohol vybudovať bažantnicu v Mojmírovciach za spolupráce PS Bažant Mojmírovce a výrazným podielom ich predsedu Norberta Čanakyho. PD vytvorilo podmienky pre farmový chov poľných zajacov v Štefanovičovej, s ich následnou adaptáciou do voľnej prírody. Farmu vedie František Smejkal. A členovia PS Breza Poľný Kesov si odsúhlasili, že sa pokúsia vytvoriť priestory a podmienky pre navrátenie jarabice poľnej (perdix perdix) do voľnej prírody. Netušili, na akú náročnú cestu sa odhodlali.
Boli si vedomí, že jarabice tu desaťročia žili ako súčasť miestneho genofondu. Čaro lovu týchto vtákov v septembri, v krátkych rukávoch, za krásneho počasia, starší členovia, ktorí to ešte reálne v sedemdesiatich rokoch minulého storočia zažili a s obľubou spomínali, tým i motivovali mladších. Viera vo vlastné schopnosti, čiastočne aj chovateľské skúsenosti členov PS a najmä sila vnútornej kolektívnej energie, ako aj avizovaná podpora a pomoc miestneho poľnohospodárskeho družstva vedeného Ing. Petrom Schultzom, boli hlavnými faktormi, prečo sme do toho išli.
Prvých dvesto jarabičích vajíčok zakúpených v roku 2012 sme liahli vo vlastnej liahni BIOS, ktorú sme premiestnili do našich poľovníckych priestorov. Výsledok zhruba 40 jarabíc, ktoré sme dochovali až do dospelosti, nám slúžil ako chovný materiál pre vlastnú znášku. V ďalšom roku 2013 bolo omnoho viac vajíčok, i kurčiat, avšak s vysokým podielom rozčapených nožičiek, s touto vadou nemali kuriatka šancu prežiť. Zvážili sme vysokú energetickú a časovú náročnosť, priestorové podmienky, nevyhovujúci zdravotný stav kuriatok po vyliahnutí a v roku 2014 sme liahnutie vajíčok od našich jarabičích párov skúsili dodávateľsky. No, nebol to šťastný krok. Opäť málo zdravých jarabíc a začali sa pridružovať problémy so zdravotným stavom a kondíciou dospelých vtákov. Veľmi vážnym problémom sa ukázali byť potkany. Hlodavce jednak likvidovali jarabice, ale boli aj zdrojom infekcií. Preto sme urobili komplexné, účinné opatrenia.
Treba priznať, že v tom čase sme vypúšťanie jarabíc do voľnej prírody realizovali iba formou spoločných poľovačiek, čo bola kompenzácia – odmena – pre členov našej spoločnosti. Po love síce zostalo v revíri 100–150 jarabíc, ale do jari nasledujúceho roka prežilo doslova pár vtákov a na jar sme zaregistrovali dva až tri kŕdliky s počtom 8–10 kuriatok, no na jeseň už nebolo ani tých pár prežitých vtákovdravce im nedali šancu.
V roku 2016 sme vykonali radikálne opatrenia. Podarilo sa nám takmer úplne zlikvidovať potkany, rozšírili sme plochu krytých voliér
a dôkladne sme dezinfikovali ich priestor. Pravidelne bola zabezpečovaná lekárska starostlivosť aj s pomocou miestneho rodáka, zverolekára P. Kováča.  Chovateľom sa stal Anton Molnár. Vajíčka sme zakúpili z Francúzka a nadviazali sme kontakt s bulharskou spoločnosťou Sokol Sliven, ktorá sa tiež zaoberá chovom jarabíc.
 
Nová nádej po krutej zime...
 
Veľmi významným rozhodnutím v roku 2015 bolo zabezpečiť sliepky – kvočky, ktoré sme využili ihneď po vyliahnutí kuriatok v liahni. Jednodňové kuriatka sme podložili pod rozsedené sliepky. Po čase sme umožnili, aby sa kuriatka mohli samostatne pohybovať v okolí voliér, ale zároveň mohli reagovať na podnety a signály náhradnej matky. Experiment ponechať tieto jarabičky v ohradenom priestore, ale bez vrchnej ochrannej siete, sa zdal byť rizikovým, ale oplatil sa. Mladé jarabice, už pred dosiahnutím dospelosti, koncom augusta, začiatkom septembra (už bez kvočiek) začali opúšťať cez deň priestor adaptačnej voliéry. Večer sa ale vždy vrátili, nakoľko boli zvyknuté na potravu a vodu, ktorá bola pre nich nachystaná v napájačkách a kŕmidlách. No po čase, približne koncom septembra, zostali všetky vo voľnej prírode a už sa nevrátili.
A začiatkom nového roka 2017 zažil chovateľ Anton Molnár – ktorý chov pod kvočkami úspešne zaviedol – šok. Jarabičky v počte 17 sa vrátili na miesto, kde sa vyliahli. Takmer tri mesiace teda žili spolu v kŕdli vo voľnej prírode. Dokázali samé vzdorovať predátorom, nájsť si potravu a odolávať nepriazni počasia. Určite našli spôsob, ako reagovať na nebezpečenstvo, ako sa chrániť pred nepriazňou počasiajednoducho ako prežiť bez pomoci človeka. To nás potešilo a veľmi nabudilo do ďalšej práce. Že by konečne svetlo na konci tunela!?
 
Našli sme novú cestu... ?
 
Dohodli sme sa preto, že tieto jarabičky už do prírody nepustíme a použijeme ich na znášku ako chovné polodivé jedince – a tak sa aj stalo. Znáška prebehla veľmi úspešne, jedna polodivá sliepočka zniesla rekordných 38 vajec. A opäť sme použili kvočky, ako vodiace matky. Okrem desiatich kvočiek nám aj tri jarabičie páry zostali sedieť na vajíčkach a tieto vyliahli spolu sedem kuriatok, ktoré sme však spojili dohromady s kuriatkami z umelej liahne, čím vznikla približne sto členná komunita jarabíc.
Vzhľadom k tomu, že jarabičie  rodičovské páry už okúsili koncom roka nástrahy číhajúce mimo voliéry, a ich potomkovia opäť dostali výchovu od kvočiek, začíname veriť, že nachádzame cestu, ako vrátiť jarabice späť do voľnej prírody. Celý kŕdeľ nechávame bez krycích sietí  v adaptačnej voliére, ktorá pôvodne slúžila iba na adaptáciu zajacov. Minimalizovali sme pohyb ľudí v tomto priestore až na dvoch – spomínaného chovateľa A. Molnára a jeho pomocníka Igora Plentu. Na jeseň 2017, môžeme potvrdiť, že v adaptačnej voliére sa pohybuje už samostatne, bez kvočiek asi 100francúzskych“ polodivých jarabíc, ktoré odlietajú čoraz častejšie do voľnej prírody a vracajú sa nepravidelne späť. To by mohol byť základ ku koncepčnej práci. Ale stále zostáva veľa neznámych faktorov. Najmä premnožení predátori, z ktorých väčšina je chránená zákonom, ako aj potrebná intenzívna spolupráca s miestnym PD z pohľadu disciplíny pri používaní chémie v blízkosti políčok pre zver. A vytváranie – rozširovanie políčok, možno aj s využitím GREENINGU. Tam by jarabice nachádzali dostatok bio potravy, ako aj úkrytov pred predátormi. Sme presvedčení, že každá ďalšia generácia, pri využití systému znášky od polodivých jarabíc, má vyššie predpoklady na samostatné dlhodobejšie prežívanie vo voľnej prírode.
 
Zahraničná a domáca spolupráca
 
Na začiatku našej cesty sme zbierali skúsenosti predovšetkým od Jána Latiča, dlhoročného skúseného chovateľa malej zveri v Seliciach. Nadviazali sme kontakt na chovateľov z obce Liteň u Prahy, kde sme boli niekoľko krát a pomohli nám radami i skúsenosťami, ako aj s dovozom jarabičích vajíčok z Francúzka.
Tíško sme závideli, že u nich, v Čechách, dostáva spoločnosť za každú vypustenú jarabicu do voľnej prírody 200 českých korún. Vypúšťanie robia pod dohľadom pracovníkov samosprávy. Na Slovensku tomu tak nie je.
Množstvo cenných informácií sme získali od Francisa Bunnera, uznávaného svetového odborníka, ktorý okrem odbornej prednášky strávil u nás v Poľnom Kesove i Mojmírovciach tri dni a prakticky nám radil ako postupovať v jednotlivých procesoch. Vychovanie polodivých jarabíc prezentoval Dr. Bunner ako najvýznamnejší predpoklad na prežitie a rozmnožovanie jarabíc v prírode. Naopak konštatoval, že:  „hlúpe voliérové vtáky nemajú šancu a sú iba pokrmom pre predátorov“!
Nepretržite si vymieňame informácie s docentom Jaroslavom Slamečkom z VÚŽV Lužianky. Spolu s ním Peter Schultz a Ján Vrba  tri dni strávili v Bulharsku. Organizácia Sokol Sliven chová ročne 25–30 000 jarabíc, ktoré dodávajú bulharským poľovníckym spoločnostiam. Úprimne konštatujú, že aj keď sú jarabice určené na komerčný účel, vysoké percento po loveckej sezóne prežíva vo voľnej príde a následne dopyt po voliérových vtákoch sa z roka na rok znižuje.
 
Na všetko sami...
 
Informácia o tom, že v Poľnom Kesove sa s jarabicami „niečo deje“ už preniká aj do nášho okolia. Poskytli sme dospelé jarabice, ale aj jarabičie vajíčka odborným školám. Ale aj drobnochovateľom, ktorí chcú vychovať jarabice a následne ich vypustiť do voľnej prírody. Sú to väčšinou poľovníci, ktorí majú skúsenosti s chovom kurčiat a vedia si zabezpečiť kvočky.
Náš prioritný zámer je momentálne nastavený na najbližšie okolie, najmä na územia, kde hospodári Peter Schultz. V roku 2017 sme mali plán poskytnúť dospelé jarabice do piatich, šiestich združení v okolí mojmírovského regiónu, ale ponuka išla aj pre poľovnícke spoločnosti združené pod OPK Nitra, ktoré prejavia
o chov jarabíc záujem. Sme pripravení poskytnúť  návod, aké opatrenia musia domáci vykonať, aby jarabice nielen prežili, ale aj sa adaptovali v prírode.
Napriek tomu, že propagujeme našu činnosť rôznymi formami, zostávame akýmsi ostrovom, bez záujmu zainteresovaných. Nik sa nezaujíma, ako sa nám darí, čo nás to stojí, čo všetko už vieme z praktických skúseností. A či stále veríme v konečný úspech a splnenie cieľa – dostať trvale jarabicu do voľnej prírody... My, a to hovorím za všetkých členov PS BREZA, sme presvedčení, že mudrlantov, ktorí iba konštatujú, že nemáme do budúcna šancu uspieť, umlčíme svojimi výsledkami!
Viac nás zneisťuje fakt, že ani štátna správa, ani centrálna poľovnícka komora nám nedokážu pomôcť, ani poskytnutím odborného poradenstva a nieto ešte finančnou podporou... Okrem príspevkov na stavbu voliér, ktoré sme obdržali z Obvodnej poľovníckej komory Nitra a finančnej podpory v roku 2017 od vedenia obce Poľný Kesov, sa po nás nik ani neobzrie.
Enormným úsilím jednotlivých členov Poľovníckej spoločnosti BREZA Poľný Kesov zvládame dennodennú starostlivosťou o jarabice
a vysokú finančnú náročnosť chovu jarabíc, vďaka získavaniu darcov 2 %  dane z príjmu a najmä naturálnej, veterinárnej, ale aj finančnej pomoci Poľnohospodárskeho družstva Mojmírovce.
Pracujeme a pokračujeme ďalej s vedomím, že môžeme očakávať množstvo nepreskúmaných situácií, že ovocie bude zrejme zbierať až nasledujúca generácia.
Jarabica, jej dramatický pokles na Slovensku pod úroveň 5 % z pôvodného stavu, nie je asi problém, ktorý by niekoho zaťažoval a nieto ešte reálne riešil. Možno v inom štáte by sa to celé koordinovalo inak. Nás hreje fakt, že sa začíname zviditeľňovať u tých, ktorí majú podobný záujem a chuť pomôcť navrátiť jarabicu na miesta pôvodného výskytu a oslovujú nás to nás teší a povzbudzuje!
Bratia Molnárovci, Peter Vavrík st., poľovný hospodár Ľuboš Jančovič ako aj M. Fialka, sú naši najaktívnejší členovia, odpracovali najviac hodín, ale zásluhu na procese chovu jarabíc v Poľnom Kesove majú všetci nerozdielne ako kolektív, ktorý verí, že jarabice v Poľnom Kesove opäť budú čirikať nielen vo voliérach, ale aj v našom chotári a postupne aj v širokom nitrianskom regióne.
Na záver môjho príspevku by som chcel vysloviť poďakovanie všetkým mojim kolegom, milovníkom prírody, podporovateľom, ktorí sa na tomto programe podieľali a verím, že sa aj naďalej budú podieľať. Bez nadšenia, obetavej práce a podpory by realizácia projektu nebola úspešná. Moje a naše skromné želanie je, aby článok bol návodom, výzvou a inšpiráciou na spoluprácu poľnohospodárskych podnikov a poľovníckych spoločností. Verte mi, že akýkoľvek výsledok – prírastok v prírode vašim pričinením vás bude napĺňať nesmiernou energiou a budete mať z toho radosť, že ako poľovníci aktívne prispievate a vraciate život do prírody. Isto vás budú sprevádzať aj problémy a neúspechy, ktoré stretli aj nás, ale ak sa budeme riadiť heslom: „neúspechy nás neodrádzajú, ale sú pre nás výzvou a posilnením“ – všetko zvládnete.
Želám milovníkom prírody, poľnohospodárom, poľovníkom, aby našli spoločnú motiváciu a ciele.
 Pevné zdravie, mnoho energie, výrazné úspechy pri zveľaďovaní našej krásnej slovenskej a českej prírody, ktorú si veľmi ctíme a chránime pre budúce generácie.
Text Ján VRBA


 
vychází v 7:51 a zapadá v 15:58 vychází v 12:17 a zapadá v 22:58 Nákupní košík 0
 
Zpracování dat...