vychází v 4:59 a zapadá v 21:10
vychází v 22:30 a zapadá v 5:54
 

Časopis Myslivost

Rek

Lovecký pes 4/2007, str. 12  Ing. Jozef HIKL
Bolo dojímavé sledovať priateľstvo malého, sotva štvorročného chlapčaťa a psa Reka, statného hladkosrstého stavača.
Rek mal všetky predpoklady po svojej matke, široko-ďaleko vychýrenej chovnej sučke. Úspešne odchovala niekoľko potomkov, veľmi dobrých poľovných psov s neuveriteľným talentom na lov a dohľadávanie malej zveri. Mimo iného odchovala aj malé srnčiatko, ktoré dojčila spolu so svojimi potomkami (fotografiu tohto neobyčajného dojímavého zjavu podnes starostlivo uchovávam).
    Rek bol inteligentný a všetkému rozumel. U neho platilo dvojnásobne to, čo sa o niektorých psoch hovorí, už len keby vedeli rozprávať. Dlho by sa dalo hovoriť o tom, čo dokázal povyvádzať, aké psie kúsky. Vedel pánovi dokonale skryť papuče len a len preto, aby ich potom na pokyn vyhľadal, priniesol a zožal pochvalu. Na pozornosť, pochvalu a milé slová si zvlášť potrpel.
    Jeho puto a doslova láska ku chlapčiatku bola obdivuhodná. Celý čas spolu trávili na veľkom dvore, v záhrade a na lúke za horárňou. Matka sa mohla spoľahnúť, že Rek dieťa dokonale ustráži a ochráni. Raz sa stalo to, čo nikto nemohol predvídať a čo nikto nepredpokladal.
    Bol horúci júnový deň. Okolitá príroda sa rozvoniavala životom, kvetmi, lesom, medom a jahodami. Chlapča sa hralo na dvore ako vždy so svojím "Ekom". Horár odišiel ráno po svojej každodennej práci. Reka zo sebou nevzal, čím pes veľmi trpel a dlho-predlho hľadel za pánom. Aj by bol za ním šiel, ale rešpektoval príkaz - "zostaň". Tomu rozumel a vedel, že to platí až do doby, kým pán tento rozkaz nezruší, alebo nevydá nový.
    Radosť bola sledovať hru týchto dvoch tvorov. Pritom si na prvý pohľad aj navzájom akoby ubližovali, ale ani jeden sa nezlostil a nebodaj neurazil. Tu chlapča ťahalo Reka za uši, vykrúcalo mu laby, tam sa Rek rozbehol a vrazil do chlapčaťa takou silou, že sa prekoprcol a potom si na neho pes stal a jemne ho hrýzol. Odbehol kúsok, a keď už sa chlapča zo zeme dvíhalo, zopakoval celý útok znovu. Chlapčaťu sa už zavše aj krivila tvár od plaču, ale akosi vycítili, že Rek sa hrá. Spolu poznávali svet, starali sa o malé srnčiatka, ktoré aj Rek s dojemnou láskou ochraňoval a strážil. Obaja nenávideli mačky, ktorých bolo na dvore veľa, veď o dobré kravské mliečko v horárni nebola núdza.
    Tak sa spolu hrali aj v to popoludnie, a matka si jedným okom všímala ich hry. Až sa pri niečom dôležitom pozabudla a keď sa po chvíli pozrela na dvor, tých dvoch tam nebolo. Začala ich volať, raz jedno meno, potom druhé. Vyšla zo dvora. Prezrela prístavky pre hydinu, chlievy, maštale, šopy. Nebolo ich nikde. Vyšla na lúku, zbehla do záhrady a nič. Toto sa ešte nikdy nestalo. Začali sa jej zmocňovať obavy. To nie je možné, veď chlapča má len viac ako tri roky, nemohli zájsť ďaleko. Uznala, že tu si už ani tak sama nepomôže, rozbehla sa za mužom.
    Netreba opisovať pocity matky, ktorá svoje jediné dieťa stratí z dohľadu a mysľou jej začnú vibrovať tie najhroznejšie predstavy. Aj keď v dobe, keď sa toto udialo nebola televízia a našťastie nepoznala a ani si nevedela predstaviť najhroznejšie hororové scenáre. Dobehla k mužovi, ktorý kontroloval a dozoroval prácu žien, veď už sa chýlilo ku koncu pracovnej doby. Zďaleka kričala na neho a on sa jej v zlej predtuche rozbehol oproti. Tušil, že sa stalo niečo nedobré, pretože žena si za niekoľko málo rokov zvykla na neobyčajne tvrdý a náročný život vo vzdialenej horárni. Keby potrebovala niečo dôležité mu oznámiť, poslala by za ním Reka, ktorému by pripla na obojok odkaz. Takto vystrojeného by poslala Reka s rozkazom "hľadaj pána!" Akosi vytušil, že sa niečo stalo chlapčaťu, ktoré mal nesmierne rád a bol naň hrdý. Všetci kolegovia v doline mali samé dcéry a on chlapca, budúceho lesníka a poľovníka.
    Žena preľaknuto vysvetľovala, že nemôže nájsť ani dieťa a ani psa. Počuli to aj lesné robotníčky a všetci spoločne utekali k horárni. Opätovne volajúc obidve mená prezreli všetky kúty. Prezreli so strachom aj studňu, kde sa naberalo vedrom a ťahalo rumpálom. Začali intenzívne prehľadávať najbližšie okolie. Pribudli aj chlapi z ťažby, kočiši a aj susedia. To sa už všetkých zmocňovali tie najhoršie obavy. Keď už začali celkom zúfať a prehľadávali okolitý les, ozval sa štekot psa. Ten pribehol k horárovi, oprel sa prednými labami o jeho hruď, bozkal ho svojím psím spôsobom a štekotom sa vracal späť do lesa. Všetci pochopili, že ich volá za sebou, ale obavy o zdravie a život dieťaťa sa tým len znásobili.
    Po hodnej chvíli, už takmer dva kilometre od horárne počuli slabučký detský plač. Zamotané v černičí, doškriabané nariekalo chlapča. Ťažko tu opísať radosť rodičov a všetkých zúčastnených. Dieťa putovalo z rúk do rúk a všetci ho s láskou vystískali.
    Len na Reka akosi všetci zabudli v tej chvíli. A on predsa chcel pochvalu, pred všetkými, veď on predsa stratené dieťa našiel. Pravda, svojím psím rozumčekom už akosi nepostrehol, že práve on chlapča do týchto končín doviedol.

Fotogalerie

Zpracování dat...