Hlucháň hôrny (Tetrao urogallus) je najväčší tetrovovitý vták v Európe. Je charakteristický svojím polygamným správaním a výrazným pohlavným dimorfizmom (kohút je vzhľadovo odlišný od sliepky). Sliepky vážia 1,5 - 2 kg a kohúty 3 - 4 kg. V Karpatoch prebieha tok v apríli, pričom kohút je teritoriálny a verný svojmu stanovišťu.
Hlucháň osídľuje boreálnu časť a horské lesy Eurázie. Plynulé rozšírenie hlucháňa v boreálnych lesoch postupne prechádza do fragmentovaných subpopulácií viazaných na vysokohorské lesné ekosystémy vo východnej, strednej, západnej a južnej Európe.
Podľa aktuálnych informácií o veľkosti a trendoch populácie hlucháňa hôrneho z globálneho hľadiska patrí medzi najmenej ohrozené druhy (
BirdLife International 2015) z dôvodu ešte početných populácii v Škandinávii a v Rusku.
V posledných desaťročiach došlo na území južnej, strednej a západnej Európy k významnému poklesu lokálnych subpopulácii alebo dokonca ich vyhynutiu. Preto je v mnohých pohoriach vrátane Západných Karpát zaradený do kategórie silne ohrozených taxónov (EN - Endangered,
Demko, Krištín, Puchala 2013). Intenzívna antropizácia krajiny v spojení s pokračujúcou fragmentáciou vhodných biotopov tvoria hlavnú príčinu poklesu populácie hlucháňa hôrneho v Európe (
Rolstad, Wegge 1987a; Storch 2000).
Rozšírenie hlucháňa v Českej republike
Klesajúci trend početnosti možno dlhodobo pozorovať aj na území Českej republiky, kde v roku 1935 žilo 12 000 jedincov hlucháňa hôrneho. V minulosti bol hlucháň hojne rozšírený vo väčšine vrchovitých častí Čiech a Slovenska, pričom sa ročne lovilo vyše tisíc jedincov.
V Českej republike sa na 1000 ha lovilo viac jedincov ako na Slovensku. Hlucháň bol hojne rozšírený aj na rovinách v kyslých rašeliniskách. Tieto rovinaté biotopy a s nimi aj hlucháň zanikli ako prvé v dôsledku intenzifikácie poľnohospodárstva, priemyslu a rozvoja infraštruktúry.
Tetrov hlucháň začal byť chráneným už v roku 1979, keď sa na území Českej republiky odhadovalo okolo 300 jedincov. V súčasnosti sa jediná životaschopná populácia nachádza na Šumave, ktorá je tvorená približne 300 jedincami z umelého odchovu a pôvodnou populáciou Šumavy a Bavorského lesa. Niekoľko jedincov je pravdepodobne roztrúsených v Českom lese a Moravsko-Sliezskych Beskydách (
Málková et al. 2012).
Na začiatku deväťdesiatych rokov sa na Šumave odhadovalo len okolo 100 jedincov, následne po veternej kalamite a rozšírení bezzásahových území sa ich počet strojnásobil (
Forejtek et al. 2013).
Aktuálne informácie o abundancii hlucháňa a stave biotopov v Moravsko-Sliezskych Beskydách prináša Tomášek et al. (2017). V Moravsko-Sliezskych Beskydách dochádzalo k dramatickému poklesu počtu jedincov od druhej polovice tridsiatych rokov 20. storočia, kedy sa na území sčítalo 135 kohútov a 280 sliepok. V 60. rokoch to bolo približne 90 kohútov a 140 sliepok, čo je presne o polovicu menej sliepok ako v tridsiatych rokoch (
Havlas 1962).
O desať rokov neskôr v sedemdesiatych rokoch sa v Beskydách odhaduje len 50 - 70 jedincov (
Křenek a Krupa 2013). Začiatkom tohto milénia (2000 - 2006) sa odhaduje len 5 - 8 kohútov a 12 - 21 sliepok (
Krupa a Jůzová 2006). Posledné odhady uvádzajú len 5 - 7 jedincov (
Křenek a Krupa 2013).
V súčasnosti autochtónnu populáciu v Beskydách môžeme považovať za vyhynutú, pričom aktuálne prebieha jej reštitúcia (reintrodukcia) jedincami z pôvodnej beskydskej populácie resp. populácie Západných Karpát, ktoré pochádzajú z odchovne Wisla.
Rozšírenie na Slovensku
Podľa fosílnych zvyškov kostí bol hlucháň hôrny kedysi rozšírený na vrchovitej časti celých Západných Karpát (
Lambrecht 1912). Najstarší záznam o jeho výskyte pochádza z Vysokých Tatier z roku 1719 (
Houdek 1936). Na Slovensku podľa Ferianca (1954) v roku 1952 žilo 2306 jedincov.
Ferianc (1954) uvádza dva typy rozšírenia hlucháňa na Slovensku. Jeden predstavuje súvislé územia a druhý ostrovčekovitý výskyt.
Súvislé územie delí na tri časti, západnú alebo malofatranskú, východnú alebo stredoslovenskú, medzi nimi sa nachádzajúcu menšiu viac menej samostatnú oravskú časť a ostrovčekovité oblasti Javorníky, Inovec, Rokoš, Vtáčnik a Branisko.
V roku 1972 uvádzala poľovnícka štatistika na území Slovenska 3700 kohútov, v roku 1992 bol na Slovensku odhadovaný počet kohútov 1100 - 2000 (
Saniga 1992). Na začiatku tohto storočia sú reálne odhady len okolo 500 - 600 kohútov (
Saniga 2012).
Populácia hlucháňa v Strednej Európe má dlhodobo klesajúci trend. Zhoršovanie prepojenosti území s výskytom hlucháňa a zmenšovanie populácií sú považované za hlavné príčiny ohrozenia druhu (
Saniga 2002; Segelbacher & Storch 2002). Náhlemu poklesu populačnej hustoty sa nevyhlo ani územie Západných Karpát a čiastočne celého Karpatského oblúka.
Hlavný výskyt často len ostrovčekovitých populácií hlucháňa hôrneho je v súčasnosti obmedzený na masív Pilska a Babej Hory v Beskydách, Malú a Veľkú Fatru, Kremnické vrchy, Nízke Tatry, Vysoké Tatry, Levočské vrchy, Volovské, Stolické a Veporské vrchy. Odhadovaná početnosť hlucháňa v Západných Karpatoch sa znižuje.
Biotopové a potravné nároky
Hlucháň je naviazaný na staré ihličnaté lesy v klimaxovom štádiu s vysokým podielom čučoriedky. Tieto biotopy zvyknú byť bohatšie v zastúpení rastlinných a živočíšnych druhov než uniformné stanovištia. S výskytom hlucháňa stúpa aj druhová diverzita vtáčích spoločenstiev horských lesov (
Suter et al. 2002).
Dôležitou podmienkou biotopu je stredný korunový zápoj (
Suchant 2002) s bohatou prízemnou kyslomilnou vegetáciou, ideálne s prevahou čučoriedok (
Vaccinium sp.), ktoré tvoria pre hlucháne hlavnú zložku potravy v lete a v jeseni.
V letnom období tvoria významnú zložku potravy aj plody jarabiny, bazy, maliny ako aj rôzne časti bylín.
V jeseni sa hlucháň živí plodmi listnatých drevín (jarabina, buk) a zimnom období najmä púčikmi a ihlicami drevín.
Významným zdrojom proteínov v jarnom období sú vývojové štádia hmyzu
(Summers et al. 2004). Vďaka jeho vysokým ekologickým požiadavkám na biotop je považovaný za významný bioindikačný druh (
Storch 1993).
Ohrozenia hlucháňa
Hlucháň sa vyznačuje špecifickými nárokmi na druhovú a priestorovú štruktúru vhodného biotopu, ktorý by mal mať výmeru aspoň 550 ha (
Storch 1995). Je citlivý na stratu a fragmentáciu biotopov, spôsobenú najmä lesohospodárskou činnosťou v podobe najmä náhodných ťažieb. Jedným z priamych aj nepriamych následkov straty habitatov je aj nízka reprodukcia, ktorá tvorí hlavnú príčinu poklesu populácie hlucháňa v Európe (
Wegge et al. 2005).
V miestach intenzívnej ťažby dochádza k fragmentácii starých porastov a v dôsledku toho k strate prepojenosti medzi fragmentmi biotopov. Tá má za následok zníženie toku génov, čo môže spôsobiť stratu odolnosti organizmu, zhoršenie zdravotného stavu, zníženie genetickej variability populácií a v dlhodobom meradle zníženie schopnosti adaptácie, čo v neposlednom rade zvyšuje pravdepodobnosť vyhynutia lokálnej populácie.
Z hľadiska dlhodobej udržateľnosti hlucháňa je zachovanie pôvodných biotopov nevyhnuté. Maximálna vzdialenosť medzi biotopmi veľkými minimálne 14 km² obývanými hlucháňom by mala byť 10 km (
Bollmann, Graf, Suter 2011). Spoločná výmera týchto vhodných biotopov by mala byť 250 - 500 km² pre zabezpečenie dostačujúcej rozlohy pre minimálnu životaschopnú populáciu o veľkosti 500 jedincov (
Grimm, Storch 2000).
Predácia je ďalším faktorom ohrozujúcim prežitie malých a izolovaných populácií. Je jedným z prirodzených mechanizmov rovnováhy ekosystému, no aj napriek tomu je v mnohých krajinách Európy príčinou poklesu populácie hlucháňa.
Výrazná redukcia predátorov prispieva k zlepšeniu populácie hlucháňa. Populácie mezopredátorov vzrástli a môžu dokonca viesť k vyhynutiu malej a izolovanej populácie
(Storch 2007). Predačný tlak môže byť vyšší vo fragmentovaných lesných oblastiach obklopených kultúrnou krajinou. Nárast abundancie mezopredátorov je sekundárnou reakciou na fragmentáciu a stratu prostredia. Preto v takejto situácii tlmenie predátorov neodstraňuje príčinu, ale len následok (
Storch 2007).
V rovnovážnom ekosystéme a nezmenenom habitate hlucháňa predátori len sotva dokážu zdecimovať jeho početnosť pod hranicu minimálnej životaschopnej populácie. V tomto smere sa javí ako dôležitý faktor možnosť rozmnožovať sa, tj. dostatok tokanísk, hniezdísk a dostatok potravy pre kuriatka.
Medzi predátorov na našom území patrí napr. kuna lesná, kuna skalná, lasica, líška, diviak, krkavec, jastrab lesný, orol skalný (
Saniga 2002). Medzi prirodzené fluktuujúce faktory negatívne ovplyvňujúce početnosť hlucháňov patrí malá úspešnosť hniezdenia a vyvádzania kurčiat, zapríčinená nepriaznivým počasím (
Moss, Oswald, Baines 2001).
Turizmus má vplyv na zvýšenie predačného tlaku na a zhoršenie zdravotného stavu hlucháňov. Horské chaty a miesta navštevované ľuďmi totiž prispievajú k zvýšeniu nosnej kapacity prostredia pre významné predátory hlucháňov, napr. krkavcovité. (
Storch, Leidenberger 2003).
Poľovnícke prikrmovanie a vnadenie zveri zvyšuje abundanciu mezopredátorov napr. kuna, líška, krkavcovité.
Ďalším významným negatívnym vplyvom je plašenie. Pre hlucháňa je vyrušovanie kritické v zimnom a jarnom období počas toku, sedenia na znáške a vyvádzania kuriatok v mesiacoch máj, jún, júl (
Ménomi, Magnani 1998). V blízkosti zimných rekreačných stredísk dochádza k nárastu hladiny kortikosterónu (
Thiel et al. 2011). Opakované alebo pretrvávajúce zvýšenie kortikosterónu môže ovplyvniť telesnú kondíciu, imunitu a reprodukciu jedincov (
Wingfield et al. 1997). Preto lokality s vysokou kvalitou habitatu nemusia byť obývané hlucháňmi, ak je lokalita pod vplyvom negatívnych faktorov pôsobiacich zo širšieho okolia (
Storch 2002).
Negatívne vplyvy turizmu je možné minimalizovať. V niektorých krajinách, (napr. Rakúsko, Francúzsko, Nemecko, Švajčiarsko) boli vyvinuté programy opatrení zahŕňajúce úpravu spôsobov lesného hospodárstva, poľovníctva a obmedzenie ľudských aktivít.
Možnosti zmiernenia nepriaznivých faktorov
Pri záchrane populácie druhu je potrebné zastaviť stratu a zvýšiť kvalitu, rozlohu a prepojenosť vhodných biotopov. Druhovú, vekovú a priestorovú štruktúru v hospodárskych lesoch upravíme jemnými prírode blízkymi lesohospodárskymi zásahmi.
Obmedzenie predácie je významným faktorom vplývajúcim na populáciu hlucháňa vo fragmentovanej krajine. Redukcia predátorov odstraňuje následok, ale nie príčinu nárastu ich abundancie v dôsledku napr. odlesnenia krajiny, nevhodného prikrmovania a vnadenia zveri, nárastu zvyškov potravín v okolí rekreačných zariadení turisticky frekventovaných lokalít.
Časovo-priestorová regulácia turizmu a voľnočasových aktivít v oblastiach výskytu hlucháňa má významný vplyv na zabezpečenie priaznivých podmienok počas zimovania, znášky a vyvádzania kuriatok.
Pokiaľ sú preventívne opatrenia prijaté neskoro a pôvodná populácia vyhynula, môžeme prejsť k reštitúcii populácie z umelých odchovov. Základným predpokladom úspešnej reštitúcie je identifikácia a eliminácia príčin vyhynutia druhu a prijatie preventívnych opatrní.
Reštitúcia z umelých odchovov
Populácie ohrozených druhov môžu byť obnovené reštitúciou alebo reintrodukciou druhu.
Pri reštitúcii hovoríme o asistovanom návrate druhu do pôvodného areálu a pri reintrodukcii hovoríme o znovuvypustení druhu mimo areálu svojho pôvodného rozšírenia. Avšak anglická terminológia pozná iba pojmy “
reintroduction“ (reštitúcia) a “
introduction“ (reintrodukcia).
Okrem posilnenia existujúcej populácie na Šumave bolo doposiaľ niekoľko neúspešných pokusov obnoviť už vyhynuté subpopulácie hlucháňa, ktoré stroskotali väčšinu v dôsledku nepripravenosti biotopov z hľadiska priestorovej štruktúry a vysokej miery predácie.
Predpokladom úspešnej reštitúcie je určenie najvhodnejšej zdrojovej populácie pre založenie chovného kŕdľa. Podľa medzinárodných kritérií obnova populácie prostredníctvom polodivokých chovov prináša viacero rizík. Jedným z nich je aj únik génov, inak povedané kríženie medzi geneticky odlišnými geografickými formami, prípadne poddruhmi. Podľa kritérií IUCN (Medzinárodná únia pre ochranu prírody) pri umelom odchove je potrebné zabezpečiť, aby vypúšťané jedince boli čo najpríbuznejšie pôvodnej populácii, geografickej forme alebo poddruhu.
Od miery príbuznosti závisí aj miera genetickej premenlivosti reštituovanej subpopulácie, preto je dôležitá aj analýza príbuzenských vzťahov medzi sliepkami a kohútmi v rámci chovného kŕdľa.
Informácie o evolučných faktoroch úspešnosti reprodukcie hlucháňa hôrneho chýbajú. Podmienky v polodivokom chove, kde samice prechádzajú cez malé otvory v klietkach k tokajúcim kohútom, umožňujú štúdium úspešnosti párenia jednotlivých samcov. Miera úspešnosti samcov v reprodukčnom procese v uzavretej populácii, ako je napr. aj odchovňa, môže významne ovplyvniť mieru genetickej premenlivosti potomstva, a tým schopnosť adaptácie na meniace sa podmienky prostredia. Genetické určenie otcovstva sa v konečnom dôsledku prejaví aj na efektivite ekonomiky chovu vyradením neproduktívnych jedincov.
Chov v odchovni Řepčonka, v obci Krásná začína. Z dlhodobého hľadiska, úspešnosť obnovy populácie hlucháňa v Moravsko-Sliezskych Beskydách je závislá na odchove vitálnych jedincov schopných adaptovať sa na podmienky prostredia. Pre málo mobilného a na biotop citlivého hlucháňa je dôležité zabezpečiť dostatok vhodných biotopov, ktoré umožnia výmenu jedincov s jadrovou populáciou Západných Karpát.
Reštitúcia beskydskej populácie bude úspešná len vtedy, ak sa obnoví konektivita s jadrovou populáciou Západných Karpát na Slovensku, ktorá je v súčasnosti fragmentovaná v dôsledku straty biotopov.
Obnova migrácie medzi subpopuláciami hlucháňa hôrneho v Západných Karpatoch je podmienená spoluprácou ochrany prírody a lesníckeho sektora Čiech, Poľska a najmä Slovenska.
Peter KLINGA, Diana KRAJMEROVÁ, Vlastimil NOVÁK, Ladislav PAULE
Článok bol spracovaný v rámci projektu Grantové služby LČR "Stanovení podruhové příslušnosti tetřeva hlušce (příslušný poddruh pro území ČR) a posouzení míry příbuznosti dle různých biologických vzorků na příkladu umělých chovů (Moravskoslezské Beskydy, Šumava) a vzorků pocházejících od jedinců z volné přírody."
Obrázok 1 Rozšírenie hlucháňa hôrneho v Európe (Coppes et al. 2016).
Obrázok 2 Distribúcia lovu hlucháňa hôrneho v rokoch 1875 - 1935.
Obrázok 3 Rozšírenie hlucháňa hôrneho v Západných Karpatoch (žlté polygóny), ľudské sídla agregované v okolí miest (modrastá až červeno-oranžová škála farieb), hrubým písmom sú znázornené skratky názvov pohorí: Gorce (G), Oravské Beskydy (OB), Kysucké Beskydy (KB), Vysoké Tatry (VT), Malá Fatra (MF), Veľká Fatra (VF), Nízke Tatry (NT), Veporské vrchy (VeV), Stolické vrchy (SV), Volovské vrchy (VV).
Obrázok 4 Štruktúra biotopu hlucháňa hôrneho (Mollet & Marti 2001): nekrytý hradovací strom (1), podrast čučoriedky (2), Strom na tokanie (3), tokanisko (4), smrekové zmladenie poskytujúce potravu v zime a úkryt (5), koreňový koláč poskytujúci kamienky - gastrolity (6), ukryté hniezdo (7), krytý hradovací strom (8), ihličnany poskytujúce potravu v zime (9), miesto pre kúpanie v piesku (10), mravenisko (11), buk poskytujúci púčiky (12).
Obrázok 5 Pohľad na fragmentované biotopy hlucháňa na hornej hranici lesa v Nízkych Tatrách.