Časopis Myslivost

Z obdobia po poslednej dobe ľadovej sa našlo viacero fosílnych nálezov kamzičích pozostatkov aj v rôznych pohoriach na Slovensku. Najstarší nález pochádza z Belianskych Tatier (z jaskyne pod Muráňom). V roku 1974 našiel Dr. H. Schaefer pri výskume subfosílnych hniezd výra skladného na Muráni v Belianskych Tatrách fragment kamzičej lebky. Pomocou rádiouhlíkovej analýzy určil vek tohto fragmentu na 10 610 rokov.
V ostatnej dobe boli vzorky fosílií z Choča (nález 2004), Muránskej planiny (2002) a z Demänovskej ľadovej jaskyne (1975) analyzované na univerzite v Poznani.
Výsledky uhlíkového datovania: Muránska planina - 8640 ± 50 rokov, Demänovská ľadová jaskyňa - 5810 ± 40 rokov, Choč - 4700 ± 40 rokov.
Na území Slovenska zostal kamzík pôvodným druhom len vo Vysokých Tatrách, Západných a Belianskych Tatrách. Kamzíky z Vysokých Tatier boli zoologicky presne zaradené až v r. 1971 ako samostatný poddruh Rupicapra r. tatrica Blahout 1971 – kamzík vrchovský tatranský.
Dnes kamzík vrchovský tatranský v zmysle súčasného systematického ponímania tvorí na Slovensku dve malé izolované populácie viazané na vysokohorské prostredie Vysokých Tatier a Nízkych Tatier (umelo vysadená).
Najstarší známy literárny údaj o tatranských kamzíkoch sa vyskytuje v správe levočského richtára a kronikára Konráda Sperfolga z roku 1517. Najstaršie známe zobrazenie kamzíka v oblasti Vysokých Tatier je na erbe Barzewiczovcov z Veľkej Lomnice, ktorý pochádza z roku 1559.


 
Početnosť kamzíkov v autochtómnom území v Tatrách silne kolísala. Prvé údaje o jeho početných stavoch pochádzajú z rokov 1797 – 1870, kedy sa odhadovali na 900 jedincov. Z roku 1890 sa odhad uvádza 1000 jedincov.
Z historických prameňov je známe, že najprenikavejšie do početných stavov tatranských kamzíkov zasiahli svetové vojny. Po prvej svetovej vojne (1922) sa početný stav kamzíkov odhadoval len na 300 jedincov. Vo väčšine literárnych prameňov sa uvádza, že zásluhou následnej desaťročnej ochrany sa ich početný stav zvýšil až na 1932 kamzíkov. Tento prudký nárast sa dá len sotva vysvetliť, ale ostatné obdobie potvrdzuje (po roku 2000), že tento nárast početnosti je možný aj za krátke obdobie.
Je veľmi pravdepodobné, že väčšiu populačnú hustotu spôsobil aj rozptyl dovtedy uzavretej populácie v Javorinskej zvernici a aj úplná ochrana kamzíka.
V roku 1934 sa početnosť kamzíka opäť znížila na 1627 jedincov. Údaje z ďalších rokov nie sú vierohodné, pretože snahou majiteľov súkromných revírov bolo zámerne nahlasovať vyššie stavy kvôli dosiahnutiu povolenia na odstrel kamzíkov. Koncom tridsiatych rokov sa uvádza už len 1200 – 1300 kamzíkov.
Veľký kolaps utrpela populácia tatranských kamzíkov počas druhej svetovej vojny. Odhady z povojnového obdobia uvádzajú len 230 jedincov kamzičej zveri. Z vojnového šoku sa kamzičia populácia začala postupne spamätúvať až po vyhlásení TANAP-u v roku 1949. Za pomerne krátke obdobie (do r. 1964) dosiahla početnosť 944 jedincov (v slovenskom území TANAP-u).
V nasledujúcich rokoch početný stav kamzíkov opäť poklesol a v roku 1967 predstavoval len 600 jedincov.
Za obmedzujúce faktory vývoja kamzičej populácie v tomto období sa začali považovať turistické a rekreačno-športové aktivity v národnom parku (ročná návštevnosť stúpla na 3 až 4 milióny ľudí). Popritom sa začali zhromažďovať dôkazy o negatívnych vplyvoch znečisťovania vysokohorského prostredia cudzorodými látkami.
 
Veľkú prezieravosť vtedajšej generácie ochrancov je potrebné s uznaním kvitovať v súvislosti s rozhodnutím založenia náhradnej populácie tatranských kamzíkov v Lomnistej doline v Nízkych Tatrách v rokoch 1969 – 1976 v celkovom počte 30 jedincov.
Pri zriadení náhradnej-rezervnej populácie pravdepodobne vychádzali z toho, že geografický diapazón fosílnych nálezov poukazuje na omnoho širší areál rozšírenia než iba oblasť Vysokých Tatier, čo dokazuje rozšírenie tatranského poddruhu kamzíka vrchovského počas obdobia kvartéru aj v ďalších vysokých pohoriach Západných Karpát (pomerne veľmi ďaleko a nízko do podhoria). Podľa nálezov kostrových pozostatkov z Medvedej jaskyne v Ludrovskej doline sa kamzík v období posledného zaľadnenia až neskorého glaciálu vyskytoval tiež v centrálnej časti Nízkych Tatier, avšak vyhynul v dôsledku prirodzených klimatických zmien zrejme počas holocénu.
O prirodzenej nízkotatranskej populácii kamzíka svedčia i heraldické dôkazy. Kamzík ako obľúbená lovná zver sa na základe legendy z obdobia života Mateja Korvína (1443 – 1490) vyskytol na erbe obce Šumiac, ležiacej na južných svahoch Nízkych Tatier. V kronike Muránskeho hradu sa uvádza, že Matej Korvín počas pobytu na hrade poľoval na divé kozy (kamzíky) pod Ďumbierom.
Vývoj tejto novozaloženej životaschopnej populácie prebiehal priaznivo, pretože v roku 1980 vzrástol na 120 a v roku 1989 dokonca až na 146 jedincov. Na začiatku 90. rokov ich stav poklesol na 90 až 100 kusov, pod ktorý sa podpísala reštrukturalizácia poľovných revírov, nízka disciplína poľovníkov ale najmä pytliactvo.
 
Najväčšiu populačnú depresiu v doterajšej histórii prežívali tatranské kamzíky na prelome tisícročí, keď ich početnosť klesla hlboko pod kritickú hranicu ich existencie t.j. 500 jedincov. Populácie, ktoré majú nízku početnosť môžu byť ovplyvnené evolučnými mechanizmami pôsobiacimi v malých populáciách, najmä genetickým driftom a inbridingom (príbuzenskou plemenitbou). Vysokotatranská populácia najnižšiu početnosť zaznamenala v rokoch 1998 až 2000, keď ich počet nedosahovala ani 200 jedincov.
 
Otázka ochrany kamzíka v Tatrách patrí k najviac diskutovaným od samotného zrodu ochranárskych aktivít na tomto území. Na ochranu kamzíkov verejne vystúpili Levočania Dr. Kornhuber a F. Fuchs už v roku 1856. V októbri 1868 zakázal chytať, hubiť a predávať svište a kamzíky Krajský snem v Ľvove. Peštianská vláda urobila v tejto súvislosti prvé vážne rozhodnutia v r. 1872. Prijatím zákona na ochranu kamzíka, ktorý obmedzil poľovačky v tunajších poľovných revíroch sa vtedy podarilo, aspoň dočasne, dosiahnuť vzrast jej populácie.
V roku 1923 posilnil ochranu kamzíka Výnos Ministerstva školstva a národnej osvety, podľa ktorého bola v rokoch 1923 – 1932 prikázaná úplná desaťročná ochrana tatranských kamzíkov a zriadené dve kamzičie rezervácie, a to v oblasti Kriváňa s Kôprovou dolinou a Nefcerkou a v oblasti Popradského plesa so Zlomiskami.
Schválením zákona č. 11/1949 Zb. SNR o Tatranskom národnom praku vznikla nová éra integrovane a komplexne ponímanej ochrany prírody Tatier.
Významným pokrokom v prístupoch k starostlivosti o kamzíka bola Koncepcia TANAPu z roku 1964. Jej prijatie, okrem iného predznamenalo usmernenie návštevnosti vysokohorského prostredia na existujúcu sieť turistických chodníkov, neskôr i uplatnenie iných spôsobov časovo priestorovej regulácie návštevnosti (sezónne uzávery dolín, redukcie chodníkov).
Zákon NR SR č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v § 26 (Chránené živočíchy) síce určuje všeobecne podmienky druhovej ochrany, žiaľ v nových spoločenských pomeroch ani tento legislatívny nástroj slovenskej ochrany prírody nezabránil v posledných desiatich rokoch 20. storočia nevídanému úbytku kamzíka v Tatrách.
Nádej na záchranu kamzíka posilnil konsenzus zodpovedných štátnych (Správa TANAPu, Štátne lesy TANAPu) a miestnych mimovládnych organizácií (občianske združenia Zachráňme tatranského kamzíka Starý Smokovec, neziskovej organizácie A-Projekt Liptovský Hrádok), ktoré sa v polovici septembra 2000 zmluvne zaviazali urobiť v prospech záchrany všetko a predložili spoločný „Program záchrany kamzíka vrchovského tatranského na roky 2001 – 2005“.
Program koncepčne nadväzoval na iniciatívy záchrany z polovice deväťdesiatych rokov, kedy ešte v gescii Štátnych lesov TANAPu vznikol materiál „Hodnotenie súčasného stavu populácie kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra rupicapra L. tatrica, Blahout, 1971) na území Tatranského národného parku“ s návrhom praktických opatrení na jeho záchranu, ako výsledok fundovanej analýzy širokého tímu odborníkov: Doc. Ing. J. Ciberej CSc., O. Hlaváč, Ing. J. Hudáček, Ing. B. Chovancová, RNDr. M. Janiga, Ing. J. Klinko, Ing. J. Kováč, Ing. S. Mačor, RNDr. J. Radúch, Ing. J. Sokol, Ing. P. Spitzkopf, Ing. M. Šturcel, Ing. J. Veselý, Ing. Ľ. Zajac.
V programe sa ako faktory ohrozenia uvádzajú: nízka početnosť, izolovanosť populácií, špecifický habitát a viaceré prirodzené faktory. Doterajší výskum čiastočne objasnil vplyv niektorých faktorov na populačnú dynamiku.
V uplynulých desaťročiach nebol však nikdy natoľko intenzívny, aby umožnil dôsledne kvantifikovať dopad ekologických faktorov a antropických vplyvov na neustále klesajúcu početnosť kamzíka v Tatrách. V tomto období sa touto otázkou zaoberal kolektív zamestnancov ŠL TANAPu, ktorý dospel k nasledovnému rozčleneniu negatívnych faktorov:
A. Prirodzené – klimatické podmienky, potrava, predátori (vlk, rys, líška, krkavec, orol skalný), zdravotný stav
B. Antropogénne
a) priame – neúnosná návštevnosť, športové aktivity (turistika, horolezectvo, skialpinizmus, paragliding, lety na rogaloch, vyhliadkové lety) helikoptéry, zber lesných plodov v kamzičích biotopoch, pytliactvo
b) nepriame – kontaminácia cudzorodými látkami a tri predpokladané, avšak nepotvrdené faktory (vplyv zvýšených koncentrácií ozónu, rádioaktívnych látok a globálnych klimatických zmien).
 
Podľa niektorých zoológov jedným z nedostatkov doterajšieho výskumu bol fakt, že taxonomická príslušnosť a genetický status tatranského kamzíka nie je potvrdený modernými metódami mtDNA.
V programe sa ďalej konštatuje, ako uvádzajú Chovancová, B., Šoltésová, A., (1988), že z analýzy minerálnych látok v potrave kamzičej zveri sa zistil nedostatok fosforu a sodíka a nadbytok mangánu a draslíka. Nedostatok fosforu môže napríklad spôsobovať zhoršenie reprodukcie, oneskorenie pohlavného dozrievania, poruchy ovariálneho cyklu a embryonálnu mortalitu. Aj z tohto dôvodu sme odporučili podávanie ihličnatej dendromasy, kde obsah fosforu je vyšší ako vápnika.
To, že v biotopoch nad hornou hranicou je deficiencia sodíka poukazujú aj príklady z minulosti. Pred niekoľkými rokmi má pracovníci ŠOP požiadali o imobilizáciu (odchyt) kamzíkov v NAPANTe pre podozrenie z výskytu svrabu, ktorý sa na šťastie nepotvrdil.
Súhlasil som s podmienku, že v NPR Ďumbier musíme zriadiť solisko, aby som sa jednoduchšie dostal ku kamzíkom. Chytať kamzíkov v otvorenej krajine nad hornou hranicou lesa s imobilizačnou puškou je malo úspešné.
Keď sme sa za mesiac vrátili na miesto odchytu, kde bolo zriadené solisko, tak z Ďumbiera cez dolinu na Ludárovú hoľu, kde bolo solisko nebola len prť (chodník), ale vyšliapaný koridor a soľ zmizla.
Za príklad stojí aj príspevok Jána Piara v knihe „Naša zverina“ z roku 1935, kde autor uvádza: „Ján Harman bol horárom na Kokave odkiaľ chodieval na kamzíkov na Kriváň (5 hodín cesty) a v poľovníckej kapse nosieval im soľ a posypával im trávu na Vyšnej Priehybe, aby ich naučil lízať soľ. Neskoršie priniesol zvánik soli (kus kamennej soli) a bedlivé pozoroval, či už kamzici chodia na ňu. Takto naučil Harman kamzíkov na soľ. Ako zaujímavosť spomeniem, že predtým, kým ešte neboli naučení lízať, divé kozy mávali len po jednom mladom, potom takmer každá dvoje.“
 
Od „Programu záchrany kamzíka“ neostala bokom ani Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Na konferencii „Päťdesiat rokov starostlivosti o lesy TANAPu“ bolo odporučené obnoviť soliská kamzičej zveri a tie využiť na detoxikáciu – hlavne vysokého obsahu As, Cu aplikáciou molybdenátu amónneho a síranu sodného do minerálnych lízaniek. Univerzita v spolupráci s Biovetou Nitra pripravila medicinálnu zmes, ktorú po dve sezóny pracovníci ŠL TANAPu podávali kamzíkom na celom území výskytu.
Ďalším návrh spočíval v experimentálnom prikrmovaní kamzičej zveri jarabinou, fytodendromasou t. j. rozdrvenou zmesou zvyškov po lesnej ťažbe, sušeného čučoriedia, vresu atď. (Ciberej, J. a kol, 1999).
Detoxikácia bola vykonaná na základe praktických skúsenosti pracovníkov UVLF pri riešení problémov pri reprodukcií oviec v okolí Krompách. Dlhodobé zvýšené množstvo medi v potrave po čase spôsobí nasýtenie pečeňových buniek meďou. Táto meď sa môže kedykoľvek uvoľniť do krvi a spôsobiť otravu. Spúšťacím mechanizmom uvoľnenia medi býva stres. To spôsobuje oxidáciu hemoglobinu na methemoglobin (ktorý nemôže viazať kyslík) a rozpad červených krviniek čo často spôsobuje náhly úhyn (cca do 48 hodín). Toto sme pokladali za jednu z hlavných príčin drastického poklesu početnosti kamzíka v TANAPe.
 
Po 20 rokoch sme vykonali kontrolnú analýzu biologického materiálu (sval) z uhynutej kamzičej zveri v zime 2017/2018, ktoré nám poskytli pracovníci Výskumnej stanice ŠL TANAPu. Analyzovali sme 14 vzoriek na vybrané biogénne stopové prvky – Cu, Fe, Pb, Cd, Hg a As. Oproti minulým analýzam vo všetkých vyšetrených ukazovateľoch nebola ani jedná vzorka nad hygienický limit.
V rokoch 1990 až 1997 sme porovnávali hodnoty vybraných ťažkých kovov (Pb, Cd, Hg a As) v svalovine a parenchymatóznych orgánoch (pečeň, oblička, pľúca a slezina) u kamzičej zveri z dvoch biotopov, a to z TANAPu a NP Slovenský raj. Z celkového počtu 309 analýz bolo v TANAPe 17 vzoriek a NP Slovenský raj 6 vzoriek nad hygienický limit. Priemerné hodnoty arzénu, ortuti a kadmia boli výrazne vyššie v tatranskej populácii kamzíka, naopak olova v Slovenskom raji.
K výraznému zníženiu zaťaženia biotopov kamzíka cudzorodými látkami, resp. niektorými ťažkými kovmi, určite prispelo zrušenie elektrolýzy medi v roku 2003 a modernizácia šachtovej pece v roku 2005 v Kovohutách Krompachy, modernizáciou a tiež poklesom výroby v železiarenských komplexoch Katovíc a Ostravska.
Táto cieľavedomá práca všetkých zainteresovaných do záchrany kamzíka vrchovského priniesla svoje ovocie, keď v jeseni 2014 bolo na území TANAPu (aj Poľska strana) napočítaných rekordných 1389 jedincov.
 
Dnes nastupuje nový fenomén, únosný stav kamzičej zveri pre daný biotop, dostupnosť potravy, kondičný stav a zvýšené riziko ochorení. Našťastie infekčná slepota, spôsobovaná baktériou Mycoplasma conjunctivae a prašivina kamzíkov, ktorá decimovala populácie kamzíkov v Alpách, neboli na Slovensku diagnostikované.
Podľa mnohých autorov zaoberajúcich sa parazitofaunou kamzíka v TANAP najzávažnejšou hrozbou je pľúcna červivosť postihujúca všetky vekové kategórie. V zime 2017/2018 bolo nájdených 43 kadáverov kamzičej zveri, z toho 6 % tvorili prestarli jedinci na prahu smrti (13 rokov) a až 51,5 % tvorili jedinci vo veku 6 až 8 rokov. Bohužiaľ žiadna kontrola zdravotného stavu sa nerobí, sem tam zo strany ochrany prírody „zachránia“ oslabeného jedinca, ktorý by mal uhynúť prirodzenou smrťou. Neviem do kedy bude spoločnosť trpieť bez zásahovosť a samovývoj, lebo tam kde nič nie je, nemusím nič robiť.
Znovu sa potvrdilo, že neexistuje ochrana životného prostredia bez tvorby životného prostredia, ktoré mi neraz počas štúdii pripomínali medzinárodne uznávaní ekológovia profesori Šály Svoboda, Pfeffer, a ďalší.
 
Poznámky na záver
 
Na území Slovenska v súčasnosti žije aj alpský poddruh kamzíka vrchovského (Rupicapra rupicapra ssp. rupicapra), ktorý bol začiatkom 20. storočia dovezený z Mürzstegu v Štajerských Alpách a introdukovaný v Lužických horách a Jeseníkoch, kde sa rýchlo a veľmi dobre aklimatizoval.
Z týchto dvoch lokalít pochádzajú populácie, ktoré boli v rokoch 1955 až 1960 umelo vypustené vo Veľkej Fatre v oblasti Gaderskej doliny v počte 21 jedincov a roku 1963 v Slovenskom raji v tiesňave Veľký Sokol v počte 6 jedincov.
Rozdiely v medzipoddruhovej morfológii sú kvalitatívne, v letnom sfarbení srsti a tvare fontanely, ale aj kvantitatívne – telesné rozmery, hmotnosť, morfometria lebky (Blahout, 1972).
Základným rozdielom v ekologických nárokoch na Slovensku žijúcich poddruhov je, že kým prirodzeným biotopom tatranského poddruhu kamzíka je alpínske a subalpínske pásmo a do lesného pásma schádza len počas silnej zimy, snehových fujavíc a pri vysokom stave snehovej pokrývky, u alpského poddruhu kamzíka predstavuje charakteristický biotop už horná hranica lesa.
 
Problémom vo vývoji populácií kamzíkov na Slovensku sa koncom 20. storočia stala hrozba zmiešavania kamzíkov tatranského a alpského pôvodu, čím by došlo ku genetickému znehodnoteniu tatranskej endemickej formy. Niektoré kamzíky z novovytvorených populácií totiž prejavujú nezvyčajnú migračnú tendenciu putovania na západ, ktorá podľa viacerých pozorovaní z minulosti, ale aj súčasnosti, to potvrdzuje.
V minulosti prešli alpské kamzíky zo Slovenského raja do východnej časti Nízkych Tatier a na Muránsku planinu (vlastné poznatky autora) a nízkotatranské kamzíky prechádzajú až do Veľkej Fatry.
Z osobných poznatkov a informácii je známa sporadická migrácia kamzíkov do Malej Fatry. V septembri 2014 sa na Muránskom hrade objavil mladý kamzík, ktorému sme 16. apríla 2015 nasadili telemetrický obojok a jeho ďalšiu migráciu sledovali pracovníci TU vo Zvolene. Na jar 2015 pracovníci štátnej ochrany prírody pozorovali kamzíka na Tribeči, ktorý ďalej migroval od Nitry smerom na Nové Zámky, kde záhadne zmizol.
 
Týmto skromným príspevkom chcem zároveň vysloviť poďakovanie všetkým zainteresovaným, ktorým na srdci ležal a leží osud kamzíka vrchovského tatranského, že dokázali nie v ľahkom období, nielen zachovať ale aj významne prispieť k rastu jeho početnosti.
Juraj CIBEREJ,
Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie Košice
 
 
Imobilizácia a nasadenie telemetrického obojku kamzíkovi na Muránskom hrade v roku 2015