Pri posudzovaní vhodnosti krmív bolo argumentované aj „prirodzeným alebo neprirodzeným“ charakterom potravy. Prezentované informácie však pôsobia na poľovníkov v nejednom prípade mätúco, a to aj z dôvodu, že spravidla absentujú odborné podklady, na základe ktorých autori posudzovali vhodnosť alebo nevhodnosť krmív.
Téma je aktuálna aj vzhľadom na v súčasnosti platný zákaz prikrmovania raticovej zveri jadrovým krmivom a bývalými potravinami podľa Národného eradikačného programu pre africký mor ošípaných v diviačej populácii na Slovensku.
Potrava, ktorú nachádza a konzumuje zver vo svojom životnom prostredí, vrátane krmív odsahuje jednotlivé živiny, ako napr. hrubú vlákninu, ďalšie frakcie vlákniny, škrob a ďalšie cukry, tuky, bielkoviny tvorené rôznymi pomermi aminokyselín, minerálne látky a ďalšie účinné látky, pričom všetky tieto živiny určujú charakter, využiteľnosť a význam potravy.
Preto
nie je odborne podložené hovoriť o tom, že zviera má nárok na niektoré krmivá, resp. konkrétnu potravu, ale presnejšie je vysvetlenie, že zviera má nárok, teda potrebuje, určité konkrétne živiny v určitých množstvách - pomeroch.
A preto spektrum živín, ktoré potrebuje jedinec na pokrytie svojich výživových potrieb - môže byť dodané v rôznych formách potravy. Nerozhoduje pritom „prirodzenosť alebo neprirodzenosť“ prijímanej rastlinnej potravy. Toto na vysvetlenie princípu pokrytia potrieb živín organizmu, aby bol zabezpečený dobrý zdravotný stav.
Čo voľne žijúca zver v revíroch konzumuje
Skôr ako sa zamyslíme nad tým, ktoré krmivo je „prirodzené“, pozrime sa na to, čo voľne žijúca zver nachádza a konzumuje v prostredí, čiže v revíroch.
Zver vo veľkej miere konzumuje poľnohospodárske plodiny, a to vo vegetačnom, aj v mimovegetačnom období. Zver spása biomasu pasienkov a lúk vytvorených človekom s druhovou skladbou vybraných kultúrnych tráv a ich hybridov a vybraných bylín, ďalej oziminy ako repka, jačmeň, pšenica, ohrýza lesné dreviny – ihličie, púčiky, konáriky, kôru a od leta až do zimy vyhľadáva lány kukurice, v ktorých nachádza úkryt aj potravu. Poľnohospodári kosia kukuricu na zrno v októbri a novembri a niekedy v dôsledku technických príčin zostáva kukurica na poliach až do decembra. Pozberové zvyšky kukuričných klasov bývajú dostupné v zime pre zver. Vo vegetačnom období vytvára priaznivé prostredie a poskytuje energeticky bohatú potravu aj repka, slnečnica, pšenica, jačmeň a iné.
Jednou z tém nášho výskumu je porovnanie výživnej hodnoty krmív a potravy, ktorú zver nachádza a konzumuje vo svojom životnom prostredí. Výživná a energetická hodnota konárikov, lístia, kôry, plodov, semien drevín, poľných kultúr – ozimín a tiež kultúr na poliach a pasienkoch a lúkach vo vegetačnom období dosahuje minimálne takú výživnú hodnotu, ako krmivá predkladané poľovníkmi. Dokonca sa ukázalo, že kvalita predkladaných krmív dosahuje v globále nižšiu výživnú hodnotu, ako to „prirodzené“, čo zveri poskytuje moderná kultúrna krajina Slovenska.
Tvrdiť, že niektorý zdroj potravy je prirodzený alebo naopak neprirodzený je dosť odvážne aj vzhľadom na to, že v posledných desaťročiach sa skladba dostupných rastlinných zdrojov zmenila najmä v nížinných a podhorských oblastiach, kde zver intenzívne a niekedy sezónne takmer výlučne spása poľnohospodárske kultúry. Preto, ako už bolo uvedené - príjem živín je potrebné posudzovať vo vzťahu k potrebe živín jednotlivých živočíšnych druhov, teda, či prijímaná potrava poskytuje organizmu to, čo potrebuje, aby bol zdravý. A označenie krmiva ako neprirodzeného v dnešnej zmenenej kultúrnej krajine, a teda nevhodného alebo zdravie ohrozujúceho, býva neraz prejavom nedostatočných informácií o skladbe živín v potrave vo vzťahu ku skutočným fyziologickým výživovým potrebám.
Dôvody odsudzovania napr. jadrových krmív sú pravdepodobne iné a skôr je možné sa domnievať, že tu išlo o to, že prikrmovanie bolo v posledných rokoch odsudzované aj z dôvodu predkladnia väčších množstiev atraktívnych krmív, čo mohlo ovplyvňovať plošnú distribúciu zveri, migrácie a následne koncentrácie v revíroch. Paušálne však odsúdiť výživné atraktívne krmivá, lebo jednotlivci sypali hromady v revíroch, je ako odsúdiť používanie motorových vozidiel, za to, že niektorí vodiči porušili dopravné predpisy.
Preto je teraz najdôležitejšie vyriešiť otázku využitia jadrového krmiva na účely prikrmovania raticovej zveri aj mimo zverníc. Predkladanie jadrových krmív jednorazovo vo veľkých množstvách je nesprávne.
Prikrmovanie obilím by malo byť realizované prostredníctvom predkladania obmedzených menších množstviev a nie jednorazovo ale pravidelne.
Dosiahnuť príjem obilia zverou v malých pravidelných dávkach, čo aj najlepšie zodpovedá zabezpečeniu dobrého zdravia, je možné dosiahnuť napr. výrobou a predkladaním kŕmnych zmesí obsahujúcich dostatočné množstvo vlákniny nevyhnutne potrebnej pre zdravé trávenie jelenej a ďalšej prežúvavej zveri, ktoré zároveň obsahujú obmedzené (napr. 20 %) množstvo obilia. Zver takto prijíma potrebné spektrum živín. Takúto kŕmnu zmes overujeme v spolupráci s manažmentom MsL Kremnica už 17 rokov.
Overená kŕmna zmes na jednej strane vyhovuje účelu pokrytia výživových potrieb zveri a na druhej strane pomáha pri znižovaní škôd spôsobovaných na lese. Vzhľadom na atraktivitu jadrového krmiva primiešaného do sena, vrátane odpadovej dendromasy a letniny, zver konzumuje aj vlákninu, čím klesá potreba príjmu živín z lesných porastov ohryzom.
Existujú niektoré krmivá, pri ktorých si poľovnícka prax nebola istá, do ktorej kategórie ich zaradiť. Týka sa to napr. silážovaných krmív. Kukuričná siláž je akýsi prechod medzi objemovým a jadrovým krmivom. Jedná sa o zmes bohatú na hrubú vlákninu, ale aj ľahko využiteľnú energiu – kukuričné zrno – škrob. Z pohľadu kategorizácie krmív má najbližšie ku kŕmnej zmesi. Čerstvá kukuričná siláž predstavuje „kŕmnu zmes“ obsahujúcu v 1 kg približne 125 gramov (12,5 %) kukuričných zŕn, 175 gramov ostatných častí, bohatých na vlákninu (17,5 %) a 700 gramov vody (70 %). Naproti tomu trávna alebo ďatelinotrávna siláž (v praxi známe pod pojmom senáž) je objemovým krmivom.
Čo sa bude v budúcnosti očakávať od poľovníckej starostlivosti
V rámci výživy, zdravia a kvality zveri predstavujú jadrové krmivá stimulačný prvok. Bolo by potrebné zadefinovať, čo sa bude v budúcnosti očakávať od poľovníckej starostlivosti, či ako doteraz bude cieľom udržovať zdravie a kvalitu a umožniť poľovníckym manažérom aplikovať odborné vedomosti pri prikrmovaní, alebo sa manažment raticovej zveri zúži iba na lov zveri ako nepriateľa lesa a poľa, čiže na redukciu stavov?
Ďalším, u nás zatiaľ nedoriešeným problémom sú medikované kŕmne zmesi založené na jadrových krmivách, a nedoriešené je to nielen zo stránky výživovej, ale aj veterinárnej.
Ako bolo uvedené, v mnohých revíroch sa nachádza nepokosená kukurica v novembri a niekedy aj v decembri a zver takto konzumuje veľké objemy kukuričného zrna. Podľa našich analýz podobnú výživnú hodnotu ako zrno obilia, napríklad jačmeňa a ovsa, majú aj žalude, ktoré taktiež obsahujú vysoký 50 až 60% podiel škrobu, ktorý predstavuje základnú zložku ako pri žaluďoch, tak aj pri obilí.
Z uvedeného vyplýva, že škrob konzumuje zver prirodzene. Používanie jadrových krmív je však dvojsečnou zbraňou, pri ich nesprávnom používaní - pri nepravidelnom kŕmení veľkými množstvami, najmä ak sa jedná o drvené / zlomkové alebo šrotované zrno, môžu vznikať tráviace problémy. Preto je potrebné nastaviť hranicu.
V prípade seriózneho poľovníckeho manažmentu predstavujú jadrová krmivá nástroj nielen na zlepšenie zdravia a kvality, ale aj nástroj na usmerňovanie koncentrácií zveri a ochranu ohrozených porastov.
„Neschopnosť“ stráviť obilie prežúvavou zverou v druhej polovici zimy, prezentované v minulosti ako argument proti používaniu jadrových krmív, sme už vedecky vyvrátili a opakovane aj pre verenosť nové poznatky výskumu publikovali.
Keď zver prijíma zrno zo stojacich lánov kukurice v novembri a ešte v decembri a neskôr prjíma pozberové zvyšky alebo konzumuje žaľude – má prispôsobené trávenie na takúto potravu, a preto pravidelná konzumácia celého zrna z kŕmidiel nespôsobuje zdravotné problémy. Toto na vysvetlenie princípov fyziológie výživy.
Ako sme uviedli, jadrové krmivá imitujú svojou výživnou hodnotou prirodzenú energetickú potravu, napríklad žaľude, bukvice, pagaštany, ku ktorým má zver prirodzene prístup aj mimo kŕmnych zariadení a v niektorých rokoch aj vo veľkých množstvách. Metabolizovateľná energia žaľuďov, bukvíc, ovsa, jačmeňa a ďalších zrnín a semien je podobná, a to spravidla v rozpätí 11 až 13 MJ. kg
-1. Niektoré jadrové krmivá sú bohaté na tuk (semeno slnečnice, sóje a bukvica), iné na škrob (zrno obilia a žaluď, pagaštan), alebo bielkoviny (semeno hrachu, sóje a extrahované šroty, ale do istej miery aj bukvica a ovos).
V Pláne starostlivosti, ktorý každoročne predkladajú poľovnícki hospodári okresným úradom, sa kalkulujú
minimálne množstvá jadrového krmiva na kus zveri a deň.
Tento Plán vyžaduje zmenu, vzhľadom na to, že umožňuje predkladať zveri neobmedzené množstva jadrových a dužinatých krmív, čo samozrejme nie je správne. Využívanie jadrových krmív na prikrmovanie prežúvavej raticovej zveri bude potrebné obmedziť ako je tomu pri vnadení diviakov.
Navrhujeme stanovenie
maximálnych množstiev jadrového krmiva na účely prikrmovania, ktoré nesmú byť prekročené a podobne aj pri kategórii „dužinaté“ určiť maximálnu dávku.
Pri plánovaní krmív by potom mal poľovnícky manažér skombinovať krmivá tak, aby obsah jadrových krmív neprekročil maximálne dovolené množstvo. Kto chce používať jadrové a dužinaté krmivá, musí prikrmovať pravidelne v obmedzených množstvách.
Tak ako aj pri hospodárskych zvieratách dokážeme výberom a kombináciou krmív ovplyvňovať kondíciu a kvalitu, čiže napríklad telesný rast, hmotnosť, produkciu mlieka, tak aj pri raticovej zveri dokážeme výživou do istej, ale iba obmedzenej miery, ovplyvňovať kondiíciu, zdravie a celkovú kvalitu, keďže vo voľnej prírode. Čiže v bežných poľovných revíroch je vplyv prikrmovania na zdravie a reprodukciu zveri vo všeobecnosti obmedzený tým, že zver do veľkej miery konzumuje ďalšiu potravu, ktorú nachádza vo svojom prostredí, teda spomínané poľné a lesné kultúry a iné zdroje.
Okrem toho platí, že zver vo väčšine prípadov, prichádza ku kŕmidlám iba v nočných hodinách, čiže krmivá konzumuje iba čiastočne a podstatný celodenný príjem živín pochádza zo zdrojov získavaných v prostredí.
Teda vo voľnej prírode, kde konzumácia krmív predkladaných poľovníkmi, predstavuje iba menšiu časť z celodenného príjmu potravy, je aj výsledný efekt vplyvu výživy / prikrmovania výrazne nižší ako napr. vo zvernici, alebo farme, kde krmivá prijíma zver intenzívnejšie, obyčajne v priebehu celého dňa.
Jednou z príčín obmedzeného nočného príjmu krmív z kŕmidiel je aj aspekt vyrušovania zveri rôznymi ľudskými aktivitami. Preto sú prehnané obavy, že prikrmovaním výživnejšími krmivami ako je seno spôsobí poľovnícky manažment populačnú explóziu raticovej zveri. Jelenica ani pri intenzívnom prikrmovaní krmivami s vysokým obsahom metabolizovateľnej energie nebude rodiť dve jelenčatá, ale iba jedno. Ďalej ani spomínaná znížená mortalita prikrmovaných mláďat nie je príčinou historických maxím stavov raticovej zveri, aké evidujeme na Slovensku v posledných rokoch.
Primárny dôvod súčasných vysokých stavov voľne žijúcej jelenej a ďalšej raticovej zveri je potrebné hľadať inde, nie v poľovníckom prikrmovaní.
Stavy raticovej zveri je potrebné redukovať účinným lovom zameraným na samice a nie sa spoliehať na to, že zákaz jadrového krmiva zníži prírastok a vysoké stavy. I keď je pravdou, že prikrmovanie zveri, ako ho poznáme u nás, sa v prevažnej väčšine sveta nerealizuje a je typické iba pre niektoré stredoeurópske krajiny, čo súviselo s intenzifikáciou poľovníctva od pätdesiatych rokov minulého sroročia, keď sa hovorilo a zvelaďovaní stavov zveri a tomu zodpovedala aj intenzívna starostlivosť. Teraz už zveladené stavy sú, aspoň čo sa raticovej zveri týka a je načase nastaviť seriózny manažment, ktorý v súčasnosti zabezpečí primeranú redukciu a neskôr trvalo udržateľný manažment a produkciu kvalitnej zveriny – prírodnej domácej potraviny pre človeka. Uvidíme, do akej miery bude stavy raticovej zveri redukovať vlk, po tom ako bol na Slovensku zastavený jeho poľovnícky manažment.
Opakovane sa naráža na problém škôd spôsobovaných zverou. Sú lokality, kde raticová zver dosahuje niekoľkonásobne vyššie stavy ako by bolo žiadúce. Hladná zver musí svoje výživové potreby plnohodnotne pokryť. Preto keď nachádza na poliach alebo v lese aktraktívnejšiu a výživnejšiu potravu ako v kŕmidlách, bude ohrýzať mladé lesné kultúry a poľné plodiny. Je zatiaľ riskantné, v tejto situácii pri vysokých stavoch zveri, vylúčiť zaužívané kategórie krmív z Plánu starostlivosti o zver. Lepšie by bolo najskôr zosúladiť stavy zveri - v kontexte Koncepcie rozvoja poľovníctva SR - s potenciálom prostredia, aby ho nadmerne nepoškodzovala a až potom by sa malo uvažovať o zákazoch krmív.
Ako sme však vyššie navrhli – určité obmedzenia pri prikrmovaní budú potrebné ako napr. zmena minimálnych množstiev jadrových a dužinatých krmív za maximálne množstvá.
Tvrdenie, že zver by mala byť prikrmovaná iba senom je na diskusiu.
Už len z dôvodu, že treba vysvetliť čo vlastne seno je? Je treba v prvom rade upozorniť, že nie je seno ako seno. Testovali sme seno predkladané poľovníkmi zveri od západnej až po východnú hranicu našej krajiny. Spravidla sa jednalo o priemerné až nekvalitné seno, ktoré zver prijímala iba v menšej miere, čiže nie úmernej svojim skutočným výživovým potrebám a väčšiu časť svojich potrieb pokrývala poškodzovaním lesných a poľných kultúr.
Znížená kvalita sena spočívala v prevažnej väčine prípadov v neskorom zberovom štádiu, v ktorom bol lúčny porast kosený, alebo v nevhodných podmienkach sušenia, skladovania, následného zaplesnenia, ďalej vydrolenia jemých navýživnejších častí sena apod. Vzhľadom na naše zistenia, že kvalita sena predkladaného poľovníkmi zveri, až na niektoré výnimky, nezodpovedalo plnohodnotne potrebám prežúvavej zveri, je potrebné zvážiť návrhy o prikrmovaní iba senom, alebo pristúpiť k zmene, čiže k zabezpečeniu kvalitného sena, ktoré bude zver konzumovať denne v potrebnom množstve a získa z neho potrebné živiny.
Problém neatratkívneho sena spočíva aj v tom, že poľovníci seno spravidla získavajú, ako sme už v minulosti poukazovali, od poľnohospodárov, ktorí jeho výrobu, a tým aj kvalitu, prispôsobujú výživovým potrebám a kŕmeniu hovädzieho dobytka, prípadne oviec. Cieľom výroby takéhoto sena je spravidla maximalizácia vyprodukovaného objemu, ktorý sprevádza znížená kvalita, to znamená pokles využiteľných živín a znížená chuťová atraktivita pre voľne žijúcu zver. Hovädzí dobytok takéto seno konzumuje aj vzhľadom na to, že je v maštali na takýto obmedzený zdroj potravy odkázaný a okrem toho farmár pridáva k takémuto senu často aj siláž a jadrové a ďalšie koncentrované krmivá.
Nie je možné očakávať, že jelenia a ďalšia zver bude intenzívne prijímať z kŕmidiel prestarnuté seno s vysokým obsahom hrubej a neutrálne detergentnej vlákniny s nízkou chuťovou atraktivitou, keď má na výber atraktívnu dostupnú potravu vo forme mladých častí drevín, vrátane plodov, semien a atraktívnych poľnohospodárskych ozimín s vysokou výživnou hodnotou.
Zároveň je potrebné poukázať na to, že seno môže byť vyrobené z rôznych rastlinných druhov aj mimoriadne výživných, ale naopak aj s nízkou výživnou hodnotou. Napríklad vysoko výživné lucernové a ďatelinové seno sa používa na kŕmenie vysokoprodukčných dojníc za účelom zvýšenia dojivosti. Preto keď je cieľom „reformy prikrmovania“ obmedziť energetickú a výživnú hodnotu predkladaných krmív, tak nie je adekvátne prikrmovať bielkovinovým senom - v lucerne (vojtěška) a ďateline (jetel) býva aj 20 % dusíkatých látok – bielkovín, a súčasne zakázať napr. škrobové krmivá. Lucerna je „prirodzená“?
Ďalej návrhy „zakázať siláž“ nezohľadňujú rozdiely v charaktere jednotlivých silážovaných krmív. Ak by bol vydaný takýto zákaz, tak by bolo zakázané aj používanie v praxi obľúbenej trávnej siláže, známej pod názvom senáž. Lúčny porast je možné konzervovať za účelom výroby krmiva prostredníctvom sušenia alebo silážovania. Silážovaná forma, v bežnej praxi, spravidla zachováva väčšie množstvo využiteľných živín a je atraktívnejšia v porovnaní so senom z toho istého porastu.
Pokračovanie v ďalšom čísle
„Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-14-0637“.
Ing. Matúš RAJSKÝ, PhD.,
Odbor výživy, NPPC-VÚŽV Nitra
doc. MVDr. Dušan RAJSKÝ, PhD.,
Lesnícka fakulta TU vo Zvolene
MVDr. Miroslav VODŇANSKÝ, PhD.
Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Brno, Viedeň, Nitra