V predchádzajúcom príspevku sme porovnali výživnú hodnotu potravy, ktorú zver nachádza bez pričinenia poľovníkov s výživnou hodnotou krmív predkladaných poľovníkmi.
Z výsledkov laboratórnych analýz vyplynulo, že obsah živín v prirodzenej potrave a v krmivách je podobný, čiže niektoré jadrové krmivá sa obsahom živín blížia žaluďom, bukviciam, pagaštanom a ďalším semenám rastlín.
Naproti tomu kvalita vlákninovej prirodzenej potravy, ktorá je základom výživy a zdravia jelenej a ďalšej prežúvavej zveri dosahuje vo forme konárikov, mladej kôry, púčikov, bylín neraz lepšie parametre ako vlákninové krmivá predkladané poľovníkmi v čase núdze, čiže objemové krmivá.
Prikrmovanie má význam iba ak krmivá dosahujú podobnú alebo vyššiu kvalitu ako potrava, ktorú zver nachádza v revíroch.
Keď uvažujeme o vhodnosti / nevhodnosti alebo prirodzenosti / neprirodzenosti krmív, pozrime sa aj na kamennú soľ. Predkladanie soli, podobne ako sena a obilia, je tradične zaužívaným chovateľským opatrením, i keď, ako sme zistili, poľovníkom nie je celkom jasné, prečo sa soľ zveri predkladá. Podľa niektorých skúseností soliská zver navštevuje, podľa iných menej.
V zásade, soľ, podobne ako jadrové krmivá a ďalšie koncentrované krmivá, vrátane bielkovinových, predstavuje napr. v živočíšnej výrobe stimulačný prvok. Kým však zver nachádza škrobovú a tukovú potravu v prírode prirodzene aj vo forme žaľuďov, bukvíc, pagaštanov a ďalších semien, naproti tomu koncentrovanú formu soli, takú ako predkladajú poľovníci prostredníctvom kamennej soli alebo soľných lízaniek, zver prirodzene nenachádza.
Patria teda niekoľkokilogramové bloky kamennej soli medzi prirodzené zdroje potravy?
Ako bolo uvedené, soľ predstavuje stimulačnú formu v živočíšnej výrobe. Soľ a najmä v nej obsiahnutý sodík, napr. vyrovnáva pomer k draslíku a plní ďalšie úlohy vo fyziológi výživy a zdraví, ale to plnia všetky živiny obsiahnuté vo všetkých krmivách a všeobecne v potrave. Každá živina plní svoju úlohu.
Zver konzumujúca soľ okrem iného zvyšuje celkovú žravosť a zvyšuje sa potreba príjmu vody, čo má za následok zvýšený príjem celkovej potravy, čo zver častokrát rieši konzumáciou kultúr na poliach a v lese.
Nie je preto odborne výživársky podložené navrhnúť zákaz škrobových krmív (obilie), keďže škrob sa v revíroch nachádza (žalude, pagaštany, bukvice a ďalšie semená), lány kukurice, pozberové zvyšky.
Taktiež nie je odborne podložené navrhnúť zákaz silážovaných krmív (silážované trávy - senáže) a zároveň sená ponechať (tie isté trávy sušené), najmä v situácií keď používané seno dosahuje nízku kvalitu a teda ho zver konzumuje v nízkej miere, a pritom ponechať soľ, ktorá sa v chove hospodárskych zvierat začala v minulosti používať ako chovateľské opatrenie, ktorého cieľom bolo zvýšiť intenzitu produkcie.
Keď si to všetko zhrnieme – asi by bolo vhodné ponechať možnosť odborným poľovníckym manažérom využiť vlastnosti jednotlivých krmív v prospech manažmentu zveri. Ak nie, tak je nevyhnutne potrebné vytvoriť a zaviesť systém prikrmovania, ktorého výsledkom bude kvalitné seno pre jeleniu, danieliu a mufloniu zver a vysoko kvalitné seno pre najnáročnejšiu srnčiu zver.
Preto ak je záujem naozaj objektívne posudzovať vhodnosť jednotlivých krmív v jednotlivých situáciách, je potrebné otvoriť diskusiu na odbornej úrovni, pričom je potrebné vziať do úvahy základné princípy výživy zvierat, náuky o krmivách a potreby živín, a tie dať do súvisu s cieľom, ktorý sa chce v manažmente zveri dosiahnuť. Tak ako sme už uviedli platí, že neexistuje zlá potrava a dobrá potrava ale existujú správne a nesprávne množstvá potravy.
Z opatrení, ktoré je možné realizovať v rámci poľovníckeho manažmentu zveri, sa postupne ukrajuje, ako to vidíme po celom svete. Nie je lepšie radšej správne nastaviť systém prikrmovania vrátane jeho kontroly, ako sa vzdať možnosti realizácie odbornej chovateľskej starostlivosti? Nie je správne postupovať v duchu, čomu nerozumieme, to zakážme.
Ako sme už vysvetlili - platí, že seno s priemernou alebo podpriemernou kvalitou dosahuje iba nižšiu chuťovú atraktivitu a zver sa orientuje na atraktívnejšie, a tým pádom aj výživnejšie zdroje potravy.
Keď zver prijíma objemové krmivá, napr. seno iba obmedzene, teda nie úmerne svojim výživovým potrebám, k životu nevyhnutne potrebnú vlákninu získava aj ohryzom drevín a spásaním poľných kultúr. Mladé časti drevín a oziminy, ktoré zver konzumuje, senzoricky selektuje prostredníctvom svojich zmyslov.
Takáto mladá rastlinná potrava dosahuje vysokú výživnú hodnotu. V prípade niektorých ozimín je obsah energie a dusíkatých látok – bielkovín vyšší ako by jelenia alebo danielia zver potrebovala na pokrytie výživových potrieb.
Aj tu je však potrebné posudzovať celkový – celodenný príjem živín, čiže kombináciu živín zo všetkých prijímaných zdrojov potravy vo vzťahu k výživovým potrebám. Napríklad mladé listy ozimnej repky obsahujú síce vysoký podiel bielkovín, pri súčasnom nedostatočnom podiele vlákniny, ale škodia iba pri ich monodiétnom alebo vysokom príjme, a podobne je tomu napríklad aj s niektorými jadrovými krmivami, semenami drevín, plodmi, dužinatými krmivami a inými zdrojmi potravy s nízkym obsahom vlákniny.
I keď sme zaznamenali počas našich sledovaní úhyny srnčej, jelenej a ďalšej zveri na acidózu spôsobenú nadmerným alebo nepravidelným príjmom energetických zdrojov potravy aj vo voľných revíroch, spravidla k výlučnej (monodiétnej) konzumácii takýchto zdrojov potravy u voľne žijúcej zveri nedochádza, keďže zver prijíma aj dreviny, objemové krmivá a iné.
Väčšie druhy prežúvavej zveri - jelenia, danielia a muflonia zver prichádzajú na repkové parcely spravidla v noci, resp. sa zdržujú a pasú na tejto plodine iba obmedzený čas v priebehu dňa a ostatné pastevné periódy realizujú v odlišnom prostredí, čiže prijímajú odlišné spektrum živín.
Iná situácia je u srnčej zveri, a to z dôvodu celodenného zdržovania sa na repkových poliach, čo je u poľnej srnčej zveri bežné, na rozdiel od ostatných druhov raticovej zveri. Kedysi nepredstavovala repka ozimná problém pre zver, a to z prostého dôvodu – zveri nechutila. V minulosti pestované odrody repky mali vyšší obsah kyseliny erukovej v porovnaní so súčasnou vyšľachtenou odrodou označovanou „dvojnulka“.
Tráviace a súvisiace zdravotné problémy sa objavujú, ak srnčia zver prijíma repku v podiele vyššom ako cca 60 % z celkového denného príjmu potravy. Takto, keď pokrýva svoje potreby spravidla iba chuťovo atraktívnymi mladými listami repky, prijíma vo veľkom množstve bielkoviny pri súčasnom nízkom príjme vlákniny a významným problémom je zvýšený príjem aminokyseliny S-methylcysteinsulfoxid, ktorá sa v bachore mení na toxický dimethyldisulfid, ktorý po preniknutí do krvného obehu spôsobuje poškodenie a rozpad červených krviniek.
Nie je reálne očakávať, že srnčia zver ako druh, ktorý je z hľadiska potravnej ekológie radený medzi tzv. selektívnych konzumentov, bude prijímať krmivá s nižšou výživnou hodnotou, a tým aj chuťovou atraktivitou, alebo že ich uprednostní pred príjmom repky.
„Repkové ochorenie“ sa dá v poľovníckej praxi riešiť iba správnym prikrmovaním - prevenciou. To znamená, zabezpečiť kvalitné krmivá s primeraným obsahom vlákniny, ktoré bude srnčia zver ochotne konzumovať. Veľké parcely monokultúr repky podmieňujú vznik repkového ochorenia, keďže tu srnčia nachádza často jediný atraktívny zdroj potravy - repku. Na Slovensku sa ešte stále nachádzajú súvislé aj 100ha monokultúry repky. Zmenšením výmer a rozšírením ponuky plodín by sa dalo dosiahnuť aj zníženie spásania repky. Pri potrave vždy rozhoduje intenzita konzumácie-množstvo. Repkové listy, pritom, v obmedzenom množstve predstavujú výživný zdroj potravy.
Uviedli sme, že
nie je správne posudzovať - rozdeľovať potravu (krmivá) na dobré alebo zlé, keďže ako sme vysvetlili, krmivá a potrava vo všeobecnosti obsahujú určité množstvá jednotlivých živín, a kombináciou jednotlivých zdrojov potravy (krmív) dochádza k tzv. pokrývaniu výživových potrieb.
Vhodnejšie je posudzovať potravu a krmivá z pohľadu vyhovujúcich alebo nevyhovujúcich množstiev.
Podobne ako repka aj niektoré ďalšie krmivá, ako žalude, bukvice, pagaštany, jačmeň, ovos, kukurica a iné sú bohaté na ľahko využiteľnú energiu, napr. škrob, a preto popri ich konzumácii je potrebné aby prežúvavá zver prijímala aj zdroje bohaté na vlákninu, čiže napríklad letorasty a kôru drevín, seno, trávnu siláž, letninu a iné.
Ak by povedzme jelenia zver prijímala iba žalude alebo jačmeň, došlo by tiež k výživovým a súvisiacim zdravotných problémom v dôsledku nadmerného príjmu škrobu a nedostatočného príjmu vlákniny. K takejto situácii ale spravidla vo voľných revíroch dochádza iba v extrémnych prípadoch.
Vznik acidóz – pri nadmernej tvorbe kyseliny mliečnej v bachore, pri nedostatočnej schopnosti organizmu neutralizovať kyslú reakciu v dôsledku nízkeho príjmu štrukturálnej vlákniny a následnej zníženej intenzite prežúvania alebo zastavenia prežúvania a zníženej tvorby slín vedúcich až k úhynom - je častejší v menších zverniciach a farmách, kde je zver odkázaná iba na starostlivosť chovateľa. Problémy môžu potom nastať pri predložení väčšieho množstva jadrového krmiva na viac dní, pri nízkej kvalite alebo absencii objemové krmiva.
Neexistuje zlá a dobrá potrava – ale sú správne a nesprávne množstvá potravy, to platí pri bežnej kvalite potravy, pri všeobecných úvahách. Podobne ako vo výžive a zdraví ľudí, aj vo výžive a súvisiacom zdraví zveri ale zároveň platí, že ak dôjde k hnilobným procesom v potrave, plesneniu a súvisiacemu výskytu patogénov a toxínov, stáva sa zdroj potravy zdravotne nevyhovujúci.
Podobne ako pri acidózach aj pri tráviacich a zdravotných poruchách alimentárneho charakteru v dôsledku príjmu napr. plesnivej potravy, platí, že sa vyskytujú najmä v oplotených menších chovoch, kde zver nemá možnosť výberu potravy a je odkázaná na potravu poskytnutú človekom. Podobná situácia môže nastať vo farmách hospodárskych zvierat, keď farmár kvôli ekonomike chovu predkladá zvieratám aj plesnivé krmivo, aby sa minulo. Z pohľadu produkcie kvalitných potravín živočíšneho pôvodu určených na tanier človeka je to samozrejme nesprávne.
Vo voľných revíroch, ako sme uviedli, si však zver vyberá vhodnú potravu v prvom rade podľa čuchu a chuti, čiže znehodnotenej potrave sa vyhýba. Nie je správne nútiť zver podmienkach keď je odkázaná striktne na starostlivosť človeka konzumovať to, čo by prirodzene vo voľnej prírode ignorovala.
Na Medzinárodnom pracovisku výživy a ekológie zveri pri Odbore výživy, NPPC-VÚŽV Nitra a Stredoeurópskom inštitúte ekológie zveri, Brno, Viedeň, Nitra sme realizovali okrem bežných výživárskych experimentov aj sériu výživárskych pokusov zameraných na zistenie preferencií zdrojov potravy vrátane ohryzu drevín v rôznych situáciách. Vo voľnej prírode by sa takéto pokusy s cieľom získať presné vedecké výsledky nedalo realizovať v takomto rozsahu, keďže každodenne sa meniaci vplyv faktorov v prírode je ťažko zhodnotiť (nestále počty zveri, možnosti migrovať za ďalšími zdrojmi potravy, atď.).
Presne kontrolované laboratórne podmienky nášho pracoviska umožnili realizáciu viacerých výskumných projektov a tém, ako aj napríklad vplyv znižovania kvality krmiva na preferenciu ostatných krmív a poškodzovanie drevín.
Vo všetkým pokusoch sa potvrdil vplyv výživnej hodnoty krmiva a jeho chuťovej atraktivity na ohryz drevín. V modelovej situácii sme napr. simulovali situáciu v praxi, keď sa nesprávne predložilo veľké množstvo kukuričnej siláže na dlhšie obdobie, pričom kvalita siláže postupne klesala vplyvom vonkajších faktorov. Úlohou tohto pokusu bolo testovať vplyv meniacej sa kvality modelového krmiva na príjem jednotlivých zdrojov potravy. Všetky zdroje potravy boli predkladané denne v adlibitných množstvách a denne sa vyhodnocovala spotreba.
Z výsledkov vyplynulo, že kým jelenia zver dostáva pravidelne čerstvú kukuričnú siláž, prijímala ju ako hlavný zdroj potravy, kým príjem priemerného až podpriemerného lúčneho sena a ohryz kôry bol preukazne nižší.
Červená čiara znázorňuje deň, keď sa zveri začala namiesto štandardnej kvality kukuričnej siláže predkladať siláž so zníženou kvalitou, čiže ja jednalo o siláž, ktorá bola odobratá zo silážnej jamy a niekoľko dní skladovaná pod holým nebom.
Po zmene sa prejavil vplyv zhoršenej kvality a príjem siláže zo dňa na deň klesal. Keďže zver už nepokrývala dostatočne svoje potreby zo siláže, musela vzniknutý deficit kompenzovať zvýšením konzumácie doteraz menej konzumovaných sena a kôry.
Príjem siláže v priebehu siedmych dní poklesol o viac ako o polovicu a v dôsledku toho vzrástol príjem sena trojnásobne a obhryz kôry vzrástol až trinásťnásobne.
V prepočte na sušinu potravy, čiže po odpočítaní obsahu vody, prijímala jelenia zver v závere pokusu viac sušiny (súbor všetkých živín) zo sena ako zo siláže.
Potenciál potravových zdrojov v našej kultúrnej krajine je celoročne tak silný, že zmenou prikrmovania nezvýšime, ani neznížime reprodukciu zveri. Pri posudzovaní prikrmovania prežúvavej zveri ako nástroja poľovníckeho manažmentu je potrebné vyzdvihnúť úlohu správneho prikrmovania zodpovedajúceho výživovým potrebám zveri – ako prostriedku biologickej ochrany lesa. Správnym prikrmovaním jednak pokrývame potreby zveri a zároveň je možné ovplyvňovať plošnú distribúciu zveri a odpútať pozornosť zveri od porastov najviac ohrozených škodami.