ePrivacy and GPDR Cookie Consent by TermsFeed Generator

Časopis Myslivost

Červen / 2008

Levické poľovnícke dni už po 13 krát

Myslivost 6/2008, str. 25  JH
Levické poľovnícke dni sa v tomto roku konali od 4. 4. do 13. 4. Dá sa povedať, že tým hlavným dňom tohto podujatia je vždy sobota, kedy sa koná odborný seminár s medzinárodnou účasťou. Tohoročný mal názov „Miesto poľovníctva v spoločnosti, poľovnícka legislatíva, etika a kultúra“. Seminár sa konal pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky a ministerky pôdohospodárstva SR Zdenky Kramplovej, ktorá sa seminára aj osobne zúčastnila a vo svojom príhovore sa okrem iného zmienila o pripravovanom zákone o poľovníctve. Bližšie o tomto zákone a najmä o pripravovaných zmenách hovorili pracovníci ministerstva M. Ondrejčák a L. Dugovič. Keďže stále návrh zákona je iba v pracovnom znení ministerstva a pri jeho schvaľovaní príde k podstatným zmenám jeho znenia, nebudem sa v súčasnosti o tom čo odznelo bližšie zmieňovať.

Autormi hlavného referátu seminára Miesto poľovníctva v spoločnosti, poľovnícka etika a kultúra na Slovensku boli Pavel Hell, Jaroslav Slamečka a Jozef Gašparík. Svoj referát rozdelili do dvoch základných častí, a to postavenie poľovníctva v spoločnosti a poľovnícka etika. Uviedli, že postavenie poľovníctva na Slovensku v súčasnej spoločnosti je verejnosťou nedocenené a zaznávané. Je to predovšetkým z toho dôvodu, že len 1,1 % obyvateľstva sú poľovníci a ekonomické prínosy z poľovníctva nie sú pre národné hospodárstvo významné. To nahráva predovšetkým mimovládnym pseudoochranárskym organizáciám, ktoré často podávajú obyvateľstvu veľmi zmanipulovaný obraz o poľovníkoch ako napríklad, že poľovníci ničia biodiverzitu a len zo záľuby zabíjajú voľne žijúce zvieratá. Autori uvádzajú, že ekonomické prínosy poľovníctva sú podstatne vyššie ako straty, ktoré spôsobuje zver.
V druhej časti o poľovníckej etike, si kladú otázku, či človek má právo zabíjať zvieratá. Sú toho názoru, ak by sme neregulovali početnosť populácií, vznikli by problémy a škody v ekosystéme nielen na rastlinách, ale aj na živočíšnych druhoch. To vyvracia tvrdenia pseudoochranárov, že poľovníctvo treba zrušiť, lebo populácie zveri sa budú regulovať samé.
V roku 2004 sa pri rokovaní o zachovaní biodiverzity na našej Zemi v Adis Abebe stanovilo 14 zásad trvalo udržateľného užívania prírody, ktoré schválilo 192 štátov.
Ďalej rozoberali otázky čo obsahu poľovnícka etika, aký je vzťah poľovníka k životnému prostrediu, k zveri a poľovným psom. Tu poukázali na neprípustné manipulácie so zverou, predovšetkým na vykrmovanie zveri za účelom produkcie monštruóznych megatrofejí. Doporučujú CIC, aby sa napríklad nebodovali trofeje s viac ako 26 vetvami.
Rozoberali vzťah poľovníka k poľovníctvu a k spolupoľovníkom, personálu a pomocníkom, ale taktiež aj k širokej verejnosti a miestnemu obyvateľstvu.
V závere doporučujú vypracovať etický kódex poľovníka, ktorý by mal každý poľovník prevziať a podpísať pri preberaní poľovníckeho lístka.

O poľovníckej etike v poľovníckom právnom systéme predniesol referát prezident CIC Dieter Schram, ktorého spoluautor bol aj Maximilian Schaffgotsch. Pod pojmom etika sa rozumie filozofia morálky, náuka o spôsoboch správania, čiže komplex morálnych základov života. To označujú ako etiku poľovníckeho zákonodarcu, ktorá spočíva predovšetkým v predpisoch a pravidlách a to záväzným pozitívnym spôsobom.
Ústavný súd v Nemecku si vysvetľuje poľovnícku etiku nasledovne: "v súlade zo zákonnými ustanoveniami a spôsobom, ktorý zodpovedá zásadám správneho poľovníctva". Pod tým sa rozumie aj povinnosť dbať na dobré meno poľovníkov a zachovávať všetky poľovnícke tradície.
Na etiku zákonodarcu nadväzujú právne predpisy a práva EU. Tu však možno konštatovať, že predstavy o poľovníckej etike našli svoje dôsledné odrazenie v primárnom práve Únie, pričom sa poľovnícke zákazy vysvetľujú rozšíreným spôsobom a na tom nič nemenia ani osvedčené chovateľské a ochranné opatrenia, lebo podľa súčasného stavu je prístup súdneho dvora k tejto problematike formálne juristický. Preto sa tu natíska otázka, v akej miere by mal vlastne zákonodarca v presadzovaní svojich predstáv o poľovníckej etike rešpektovať vlastnícke práva. V závere konštatovali, že v každom prípade zastáva v platnosti aspoň poľovanie vo voľnom čase v právnom rámci Európskeho spoločenstva v súlade s prísnymi ustanoveniami smerníc na ochranu prírody, najmä vtáčej smernice, a je uznané ako "racionálne využívanie". Poľovanie vo voľnom čase je na Európskej úrovni a je súčasťou ochrany základných práv podľa Európskej konvencie pre ochranu ľudských práv.

O poľovníctve ako kultúrnom dedičstve vo svojom referáte hovoril Sigfrid Schwenk z Mníchova. Konštatoval, že história ľudstva je históriou lovu. Lov hral na začiatku histórie človeka rozhodujúcu úlohu v dvoch smeroch: umožňoval prežitie a stál pri kolíske ľudskej kultúry. V nemecky hovoriacej časti Európy a tiež v dôsledku Rakúsko-Uhorskej monarchie sa veľa prvkov poľovníckej kultúry uplatnilo aj v krajinách, ktoré z nej vznikli.
Poľovnícku históriu rozdeľuje na 4 etapy. Prvá z nich bola slobodný lov. V tejto etape mohol každý v každom čase a mieste akýmkoľvek spôsobom zabiť, alebo chytiť zver. Táto etapa trvala až do 8. storočia. V druhej etape si panovníci vyhradili veľké oblasti lesov pre svoje vlastné užívanie v plnom rozsahu, aby v nich mali zaručené nerušené poľovanie. Tretia etapa začína v 11 až 13 storočí, kedy šľachta mnohé lesy vyhlásila za regióny so zákazom poľovania. V tomto období právo poľovníctva pre sedliakov bolo silne obmedzené. Zostávalo im iba vtáčnictvo (čižba). Až po revolučnom roku 1848 vznikla 4 etapa, keď poľovníctvo bolo zviazané k vlastníctvu pôdy, čo je základom aj dnešného revírneho systému.
V súčasnosti sa úlohy poľovníkov na celom svete týkajú nielen populácií zveri, ale aj ich životného priestoru flóry a fauny ako celku. Je to nová dimenzia zodpovednosti poľovníka, ktorá má mimoriadny význam.

Súčasná situácia poľovníckej kultúry a etiky v Slovenskej republike
, to bol názov referátu Mariana Číža. Pojem poľovníckej etiky, sústavy mravných noriem napomáha rozlišovať prístup poľovníkov ku svojej činnosti a správaniu sa. Väčšina poľovníkov vystupuje a správa sa kultúrne a disciplinovane. Základom je dodržiavanie zvykov pred a po poľovačke. Poľovnícka kultúra sa prejavuje správaním sa, disciplínou, oblečením, ale aj tým, ako dokážeme osláviť výročia, organizovať rôzne akcie, nie len pre poľovníkov, ale aj pre širokú verejnosť a i tým ako kultúrne sa vieme rozlúčiť s priateľom poľovníkom.
O našej vyspelej kultúre svedčia i poľovnícke výstavy, kde prezentujeme širokú škálu činností, ktoré s poľovníctvom súvisia. Obdobným príkladom sú poľovnícke slávnosti Dni Sv. Huberta a to nie iba tie celoslovenské vo Sv. Antone, ale aj mnohé regionálne, či miestne.
Od malička má každé dieťa prirodzene kladný vzťah k prírode. Ak sa v určitom veku podchytí, ostáva mu to na celý život. Tu môže zohrať a zohráva poľovnícka organizácia dôležitú úlohu v krúžkoch mladých priateľov poľovníctva, ktoré medzi sebou súťažia. Na celoslovenskú súťaž KMPP nadväzuje projekt Deti prírode, ktorý organizuje TV magazín Halali a SPZ v spolupráci so Slovenskou agentúrou životného prostredia a Združením lesníčiek. Deti zapojené do týchto krúžkov sa učia nielen poznávať prírodu, ale i správať sa kultúrne a dokážu uctievať poľovnícke zvyky a tradície.

Súčasná situace myslivecké kultúry a etiky v České republice
, pod týmto názvom predniesol svoj referát Josef Hromas. Konštatoval, že jedným nepostrádateľným a pritom prvotným loveckým pravidlom bolo osvojenie si predovšetkým hlasových loveckých signálov, z ktorých sa vyvinula ľudská reč. Lovecké signály sa vývojom hudobných nástrojov zdokonaľovali predovšetkým vo Francúzku, odkadiaľ sa v 17. storočí dostali do Čiech do Kuksu. Aj v dnešných dobách v pretechnizovanom svete majú pri poľovačkách svoje opodstatnenie a budúcnosť.
Poľovnícka reč je ďalšou historickou tradíciou pochádzajúcou zo stredoveku. V tom čase pomocníci pri love boli oslobodení od poddanských povinností, tie však neboli prenosné na potomkov. Z toho dôvodu sa otcovia snažili preniesť svoje vedomosti na synov tak, aby sa o tom nedozvedeli iní. Z uvedeného dôvodu začali používať málo zrozumiteľnú poľovnícku reč, ktorá sa dodržala dodnes, aj keď je už viac zrozumiteľná aj pre nepoľovníkov.
Podobne sa dedili z generácie na generáciu poľovnícke pravidlá zo začiatku ústnou a neskôr písomnou formou. Zásadným pravidlom je, že poľovník nestrieľa na to, čo dobre nerozoznal.
Z dávnych tradícií pochádza aj posledný pohon. O prípitku na "Lovu zdar" aj keď existuje veľa zaujímavých výkladov, najpravdepodobnejšie je ten, že pri začiatkoch parfóznych poľovačiek lovci sedeli na koňoch a pravou rukou držali opraty. Takže ponúkaný pohár na prípitok brali do voľnej ľavej ruky, čo sa zachovalo do dnešných čias.
S poľovníckymi pravidlami s predpokladaným poľovníckym úspechom boli neprávom spájané aj poľovnícke povery. Tie mali svoje nadprirodzené božstvá. V dobách antiky to bola grécka Artemis, rímska Diana a v kresťanskom období Sv. Eustach a Sv. Hubert.
Od pradávna sa poľovníctvo premieta do kultúry a umenia. Prvé literárne diela v českom jazyku boli vydané až v 19. storočí. Svoju rolu zohrali aj poľovnícke časopisy, z ktorých bola od roku 1923 Stráž myslivosti, súčasná Myslivost.
Okrem výtvarného umenia ako sochárstvo, či maliarstvo sa vplyvom techniky stala súčasťou aj umelecká prírodná fotografia ale aj videonahrávky a film.
Vzťah občanov k prírode vrátane poľovníctva sa snaží ČMMJ cez krúžky mladých ochrancov prírody a poľovníctva, ako aj cez celoštátne akcie a súťaže.

Referát Petra Garaja a Imricha Šubu mal názov Poľovnícka etika - tradície, zvyky a obyčaje. Podľa nich v Európe, čo sa týka počtu tradícií a kultúrnych rozdielov rozlišujeme 4 poľovnícke systémy a to nemecký, škandinávsky, anglosaský a stredomorský. Slovensko je najviac ovplyvnené nemeckým systémom. Už od vzniku celoštátnej poľovníckej organizácie v roku 1920 bolo predovšetkým zver chrániť, starať sa o ňu a loviť ju tak, ako si to zákon a tradície vyžadujú. V roku 1975 boli morálne hodnoty zosumarizované v Poľovníckom poriadku SPZ. Ten bol v roku 1994 pretransformovaný na Jednotný poľovnícky a disciplinárny poriadok, kde chýba časť predovšetkým na uchovávanie zvykov, tradícií a morálnych vlastností poľovníka. Táto absencia je nahradená v publikácii "Poľovníctvo - mýty, tradície, obyčaje, ktorej súčasťou sú i pravidlá, ako je možné udržať a uplatňovať zvyky a tradície v súčasnej dobe. Doporučujú sa v budúcnosti sa zaoberať aj myšlienkou možnej alternatívy Jednotného poľovníckeho a disciplinárneho poriadku a vypracovaním etického a morálneho kódexu poľovníka, ktorý by mohol byť súčasťou pravidiel novej jednotnej poľovníckej organizácie.

Zaujímavý referát pod názvom Legislatívne základy úspechov poľovníctva v Maďarskej republike, predniesol István Székely. Základy maďarského poľovníctva a jeho zákonná úprava bola pred druhou svetovou vojnou založená na tom, že právo poľovníctva je neoddeliteľnou súčasťou vlastníctva pôdy. Od roku 1883 postihli vlastníkov pôdy významné právne obmedzenia pri výkone práva poľovníctva v celospoločenskom záujme. Vlastník na pôde mohol poľovať, len keď mal súvislú minimálnu výmeru 200 kat. jutár. Menší vlastníci s výmerou nad 50 kat. jutár sa mohli spojiť a vytvoriť spoločný revír. Výnimku tvorili obecné revíry pozostávajúce z pozemkov menších vlastníkov a pozemkov obce. Táto pôda sa dávala na verejnej dražbe do prenájmu na 6 rokov.
Toto bolo po roku 1945 zrušené. Právo poľovníctva si prisvojil štát, ktorý cestou prenájmu postupuje poľovníckym združeniam výkon práva poľovníctva. Tento stav trval až do roku 1996, kedy bol prijatý maďarským parlamentom zákon "O ochrane zveri, poľovnom hospodárení a poľovníctve". Zver zostala vlastníctvom štátu a právo poľovníctva je nedielnou súčasťou vlastníctva k pôde, ktorá je začlenená do poľovného revíru. Minimálna prípustná výmera je 3000 ha.
V súčasnosti sú tri skupiny držiteľov poľovného práva a to: samostatné poľovné právo, spoločné poľovné právo a právo poľovníctva vykonávané nájomcami poľovných revírov. Jedna fyzická osoba v Maďarsku môže vlastniť maximálne 300 ha pôdy. Samotné poľovné právo majú predovšetkým právnické osoby. Spoločné právo patrí príslušnej obci, v ktorej sa nachádzajú pozemky vlastníkov, ktoré tvoria poľovný revír. Podľa zákona sú títo vlastníci oprávnení rozhodovať o troch otázkach na schôdzi vlastníkov a to: Musia rozhodnúť o svojom štatutárnom zástupcovi. Musia navrhnúť hranice revíru. Tie preveruje štátna správa a schváli ich ak zodpovedajú zákonným predpisom. Musia rozhodnúť akým spôsobom chcú realizovať 10 rokov právo poľovníctva, či sami, alebo prostredníctvom svojich členov, ktorých si určia a sú držitelia poľovných lístkov, alebo dajú poľovný revír do prenájmu organizácii oprávnenej výkonom práva poľovníctva.
Skúsenosti za uplynulých 12 rokov ukázali, že viaceré ustanovenia zákona sú dobrou garanciou rozvoja poľovníctva. Napriek tomu na základe iniciatívy Maďarského poľovníckeho zväzu a Maďarskej poľovníckej komory je potrebné modifikovať niektoré súčasné ustanovenia poľovníckeho zákona.

Jozef Minďaš a Dušan Rosenberger mali referát na tému: Poľovnícka kultúra v revíroch Lesov SR, š.p. Banská Bystrica. Štátny podnik LESY Slovenskej republiky v súčasnosti spravujú 50 % z celkovej výmery lesného fondu Slovenskej republiky. Právo poľovníctva vykonávajú v 139 režijných poľovných revíroch, 12 zverniciach a 6 bažantniciach. Z európskych významných poľovných revírov a objektov na území dnešného Slovenska obhospodarujú: Poľovnícky kaštieľ a bažantnicu v Palárikove, Poľovnícky zámok Topoľčianky a Veľkú a Malú zvernicu, Lovecký zámok Antonstál a poľovný revír Čerešienky, Jelšavsko-muránsky Coburgovský revír a poľovnícky zámok Pusté pole, Historické zvernice Teplý vrch a Betliar. Okrem toho historické poľovné revíry štátnych lesov na Čiernom Váhu, v Ľubochnianskej doline, na Poľane, na Morskom oku v pohorí Vihorlat. V každom tomto objekte možno nájsť kus histórie slovenského poľovníctva.
Pre spokojnosť zahraničných, ale aj domácich hostí je dôležitá v prvom rade úspešnosť na poľovačke, poľovnícke zvyky, tradície a ceremoniály, ktoré poľovačku sprevádzajú, umocňujú v hosťoch emociálnu silu a krásu prežívania poľovníckeho zážitku. Lesy SR majú vypracovaný a vnútornou smernicou vydaný vlastný a jednotný systém poľovníckej kultúry.

O negatívach v poľovníctve vo svojom referáte Pytliactvo, súčasný stav a prognóza vývoja referoval Ladislav Haniker. Aj keď sa zdalo, že prijaté legislatívne opatrenia na potláčanie pytliactva na čas v rokoch 2003 - 2005 tento negatívny jav utlmili, nie je tomu tak. Pytliaci nás denno-denne presviedčajú o svojej brutalite a arogancii. Po prijatí zákonných opatrení, pytliaci nachádzajú nové, ešte účinnejšie metódy lovu , pričom spôsobujú vysoké materiálne a morálne škody.
So zreteľom na tieto skutočnosti Generálna prokuratúra SR dala pripomienky k navrhovanej novele Trestného zákona na prísnejší postih pytliactva. Súčasná skutková podstata neobsahovala kvalifikované kritérium "organizovanej skupiny", ktorú je potrebné posúdiť z hľadiska navrhovanej sankcie ako zločin. Taktiež nesprávnym sa ukázalo aj zníženie rozsahu sankcií, trestu odňatia slobody, za tento trestný čin, ktoré viedlo k pretrvávaniu a zvyšovaniu rozsahu a kvality páchaných skutkov, osobitne v organizovaných skupinách. Za obzvlášť dôležité až rozhodujúce považuje Generálna prokuratúra prijatie zákona o Integrovanej stráži prírody, ktorý by vytvoril profesionálny orgán s právomocami policajného zboru.

Zvernice a bažantnice z pohľadu poľovníckej etiky, chovu a lovu.
Referát spracovali Juraj Ciberej a Dušan Krajniak. Podľa CIC komisie pre zvernicové chovy, držanie zveri v zajatí je ospravedlniteľné a uskutočniteľné iba vtedy, ak sú k tomu dôvody chovateľské, vedecké, kultúrne, pedagogické, alebo sú pre to záujmy poľnohospodárskeho alebo lesného hospodárstva, alebo ak ide o záchranu vymierajúceho živočíšneho druhu. Podľa účelu, ktorému slúžia a podľa výmery navrhujú členenie zverníc na poľovnú, odstrelovú, prehliadkovú, zimovaciu, generačnú, aklimatizačno-karanténnu , karanténny box a výcvikovú. Okrem toho doporučujú prijať opatrenia proti chaotickému a nekontrolovateľnému vzniku nových zverníc vypracovaním samostatnej vyhlášky MP SR.
Hoci majú bažantnice na Slovensku stáročnú históriu, v ostatnom čase nemôžeme byť spokojní so situáciou v nich. Pre vyššiu produkciu sa v nich upúšťa od vypúšťania 8 - 12 týždňových kurčiat, ale vypúšťajú sa dospelé bažanty tesne pred poľovačkou. Takýto lov nemá nič spoločné s poľovníckou etikou. Je len otázka času, keď poľovníci, ktorí majú poľovnícku etiku, prestanú na takéto bažanty strieľať.

Autori Dušan Rajský, Miroslav Vodňanský a Matúš Rajský pripravili referát Prikrmovanie voľne žijúcej zveri z pohľadu poľovníckej etiky. Na príklade prikrmovania voľne žijúcej zveri poukazujú na niektoré kontaktné otázky poľovníckej etiky pri zabezpečovaní doplnkovej výživy, a to aj zo širšieho aspektu, miesta, úlohy a vytvárania priaznivého obrazu poľovníctva v spoločnosti. Zaoberali sa aj otázkou dodržiavania zákonnosti pri love zveri a to formou vnadenia, čo priamo nadväzuje na prikrmovanie v období strádania zveri.
Samostatnou kapitolou je otázka zdravia zveri v súvislosti s prikrmovaním čo do množstva a kvality predkladaného krmiva. V prípade zvýšeného ohryzu lesných drevín a tiež pri spásaní repky ozimnej sa zaoberajú s odvádzacím prikrmovaním.
Zpracování dat...