Metódy hodnotenia trofejí vo svete
Myslivost 4/2008, str. 56 P. Hell (SIEZ Wien-Brno-Nitra), P.Garaj, st. (TU Zvolen), J. Slamečka (SCPV Nitra)
Trofej je nie len peknou spomienkou na poľovnícky zážitok spojený s ulovením príslušnej zveri, ale aj predmetom snobskej prezentácie svojho ega, fyzickej výkonnosti a predovšetkým bohatstva. V Európe sa trofej chápe v prvom rade ako indikátor súladu druhovej štruktúry a početnosti zveri s jej životným prostredím a úrovne jej poľovníckeho manažmentu, ale napr. v Severnej Amerike viac ako predmet prestíže, ako športová trofej.
Pravda, takéto chápanie trofeje čoraz viac preniká, aj k nám a často vyúsťuje do patologickej trofejománie a rekordománie. Etika poľovníctva sa pri tom často úplne stráca, lebo bohatí snobi sú ochotní loviť ako doma chované levy v malých ohradách, tak aj umelo vykrmované jelene s atypickým hypertrofickým až monštróznym parožím. Pri tom ide vždy o veľké peniaze, ktoré inkasujú chovatelia tejto manipulovanej zveri a vynakladajú bohatí "poľovníci", ktorí sa chcú pochváliť "rekordnou" trofejou. Je samozrejmé, že to veľmi kazí imidž poľovníctva vo verejnosti. O tom sme písali v posledných dvoch číslach PaR.
Nemožno pravda namietať nič proti tomu, ak niekto chce získať čo najsilnejšiu trofej, pokiaľ zver loví legálne a eticky, trvalo udržateľným spôsobom. Veď takto sa zver stáva ekonomickou hodnotou, z čoho profituje miestne obyvateľstvo i ochrana prírody a obmedzuje sa pytliactvo.
Aby sa trofeje mohli medzi sebou porovnávať pokiaľ ide o ich mohutnosť a krásu a aby poľovnícki snobi mohli medzi sebou súťažiť, bolo potrebné vypracovať metódy na ich čo najobjektívnejšie hodnotenie.
Klusák (2002) uvádza, že prvú takúto metódu vypracoval pre niektoré druhy africkej zveri v Anglicku Rowland Ward, ktorý ju v roku 1895 publikoval vo svojej knihe "Records of Big game", ktorá odvtedy vychádza stále v nových vydaniach a je stále platná.
Samozrejme vznikli aj ďalšie metódy na hodnotenie trofejí, z ktorých sú najznámejšie metóda CIC, Rowland Ward, Boone and Crockett Club, Norman Douglas Austrália), Safari Club -International a ďalšie (Lechner 2004). Sú medzi sebou len veľmi ťažko porovnateľné, niekedy aj neporovnateľné, čo je veľkým nedostatkom tejto roztrieštenosti. Aj limity pre udeľovanie medailí sú odlišné.
Dôležitou príležitosťou na porovnávanie trofejí medzi sebou sú poľovnícke výstavy. O ich histórii sa môžu čitatelia informovať v poľovníckej literatúre. Prvá výstava na území Rakúska - Uhorska bola v roku 1873 vo Viedni. V literatúre je pomerne podrobne opísaný aj vývoj hodnotiteľských metód a preto sa ním tu nebudeme podrobnejšie zaoberať. Podrobný prehľad výstav a vývoja hodnotiteľských metód trofejí so zameraním na metódy CIC uvádza aj Hromas (1998).
Hodnotenie trofejí zveri metódami podľa CIC, s ktorými sú naši poľovníci väčšinou dobre oboznámení tu nebudeme opakovať. Ich oficiálny opis uvádzajú vo svojej "červenej knihe" Trense, Boislambert a Whitehead (1981). Odvtedy však CIC prijal a schválil niektoré menšie zmeny a doplnky k týmto formulám. Hodnotiteľské metódy CIC sa najviac uplatňujú pri hodnotení trofejí európskej a severoázijskej zveri. Ako prvé sa zrejme začali hodnotiť vysoko cenené trofeje jeleňov. Prvú dobrú metódu na ich hodnotenie vypracoval riaditeľ zoologickej záhrady v Budapešti Dr. Nadler. Jelenie parohy podľa jeho metódy sa ešte aj dnes často bodujú napr. v Rakúsku. Bodovú hodnotu trofeje podľa Nadlera možno približne prepočítať na body CIC tak, že k nej pripočítame 10%.
Metóda Rowland Ward (RW)
V tomto systéme existuje spolu 18 metód merania a to pre (1) srnce, mundžaky a im podobné, (2) pre jelene, (3) daniele, (4) losy, (5) diviaky, (6) diviaky bradavičnaté a im podobné, (7) antilopy a turovité s netočenými a nevetvenými rohami, (8) antilopy so špirálovitými rohami, (9) druhy so skrutkovitými rohami a vidlorohy, (10) bizóny, zubry a podobné turovité, (11) lesného byvola, (12) byvola kaferského a podobné druhy, (13) gnu, resp. pakoňa bielochvostého, (14) divé ovce, (15) nosorožce, (16) slonie kly, (17) lebky šeliem, (18) krokodíly. Metódy merania trofejí podľa RW sú jednoduchšie ako podľa CIC.RW vydáva aj veľa poľovníckych pulikácií, okrem už spomínanej knihy Records of Big Game (doposiaľ vyšlo 27 zväzkov), sú to najmä knihy poľovníckych zážitkov.
Metóda Boone and Crockett Club (B&C)
Jej základy pre veľkú zver Severnej Ameriky vypracoval J. L. Clark v roku 1935, revidoval ju G. Fitz, ktorý ju v roku 1939 zverejnil v publikácii North American Big Game. Obe verzie v roku 1949 zjednotila komisia Boone and Crockett Clubu a v tejto verzii platí pre všetku severoamerickú zver dodnes. Všetky merania sa robia oceľovým pásmom v anglických palcoch, (pričom 1 palec (inch) = 2,5 cm) s presnosťou na 1/8 inchu (0,317 cm). Ak sa pri meraní dĺžky mení smer línie, treba meranie prerušiť, miesto označiť a odtiaľ pokračovať v meraní ďalej v novom smere. Trofej sa môže hodnotiť najskôr 60 dní po jej ulovení. ku každej trofeji treba pripojiť dve fotografie a to z čelného a bočného pohľadu. Lebky šeliem musia byť vyvarené, vyčistené a suché. Dĺžka vetiev sa meria tak, že sa zreteľne vyznačí ich základňa na kmeni a to od povrchovej línie kmeňa. Táto metóda nepoužíva medzinárodný oxfordský systém triedenia ako CIC (používajú sa osminy palca), ani žiadne prepočítavacie koeficienty, takže 1 palec dĺžky každého hodnoteného znaku je jeden bod. Merajú sa dĺžky a obvody, uprednostňuje sa symetria trofeje, za rozdiely medzi príslušnými parametrami na pravej a ľavej trofeje sa dávajú zrážky, nehodnotí sa hmotnosť trofeje a nedávajú sa žiadne prirážky vo forme vzhľadových bodov. Existuje spolu 17 hodnotiteľských metód, a to pre (1) medvede, (2) pumu a jaguára, (3) mroža, (4) amerického losa s netypickým parožím, (5) losa Rooseveltovho, (6) typické parožie amerického losa, (7) netypické parožie pasrnca ušatého a čiernochvostého, (8) netypické parožie pasrnca bielochvostého, (9) typické parožie pasrnca ušatého a čiernochvostého, (10) typické parožie pasrnca bielochvostého, (11) losa, (12) soba, (13) vidloroha, (14) bizóna, (15) pižmoňa, (16) kozu Skalistých hôr, (17) divé ovce. Metodiky hodnotenia trofejí podľa Boone and Crockett Clubu sú pomerne komplikované.
Táto organizácia vydáva aj poľovnícke knihy, zamerané aj na férové poľovníctvo a jeho vyhliadky do budúcnosti.
Thomson B. Temple System (TT)
Táto metóda bola vypracovaná v roku 1976 pre 14 druhov zveri introdukovaných do USA, vrátane jeleňa lesného, daniela škvrnitého, siku a jeleňa axis.
Douglas Score System (DSS)
Tento systém hodnotenia trofejí bol vypracovaný v roku 1958 pre asociáciu lovcov na Novom Zélande za účelom hodnotenia trofejí jeleňa lesného, sambara, daniela a losa.
Burkett Trophy Game Records of the World (B.T.G.R.W.)
Tento systém je evidovaný od roku 1992, ale formuloval ju už v roku 1977 J. W. Burkertt. Vychádza sa z objemu trofeje. Možno hodnotiť i parožie v lyku so zrážkou 2 %. Jeleňovité sú rozdelené podľa meraných znakov do 8 skupín.
Safari Club International (SCI)
Túto organizáciu založil pred 36 rokmi C. J. McElroy v USA s cieľom evidovať "rekordné" trofeje zveri a zverejňovať ich v neustále doplňovanej "Knihe trofejových rekordov", čo je však spojené s mimoriadne vysokými poplatkami. Ide teda o pomerne silnú medzinárodnú poľovnícku organizáciu, ktorá však svojimi finančnými prostriedkami podporuje aj rôzne projekty na ochranu zveri a jej životného prostredia. Veľmi rafinovane využíva charakteristickú vlastnosť bohatých snobov, ktorí sa chcú pochváliť pred širokou poľovníckou verejnosťou svojimi "rekordnými" trofejami a sú za to ochotní zaplatiť aj vysoké sumy. SCI má svoje pobočky v mnohých štátoch sveta.
SCI má vypracovaný systém Grand Slam, t.zn. série "veľkých", ktoré boli zavedené najprv pre americké druhy zveri (keďže členstvo SCI pozostávalo spočiatku prevažne z amerických poľovníkov) a potom aj pre africké druhy. V súčasnosti existuje už 13 takýchto "veľkých sérií". Patrí k nim napr. africká séria "Big Five". Keďže záujem o tieto série rýchlo narastal, vytvorili sa skupiny tzv. "vnútorného kruhu" (Inner Circle), do ktorého patrí v súčasnosti 24 skupín rôznych druhov zveri, resp. rekordných listín, napr. pre africké skrutkorohé antilopy a pod. V rámci každej skupiny existuje 5 stupňov a to medený, bronzový, strieborný, zlatý a diamantový. Poľovník sa do jednotlivých stupňov zadelí podľa uloveného počtu druhov zveri z príslušnej skupiny s takými silnými trofejami, že mohli byť zapísané do "Rekordnej knihy SCI". Za dosiahnutie Grand Slamu alebo diamantového stupňa dostáva poľovník exkluzívnu cenu v podobe krásnej sošky zástupcu niektorého druhu príslušnej skupiny zveri, samozrejme opäť za vysoký poplatok. Na soške je uvedené meno poľovníka a všetky výsledky, ktoré dosiahol.
SCI registruje vo svojom ústredí ulovené trofeje svojich členov a ak dosiahli potrebnú bodovú hodnotu, zapíše ich aj do knihy rekordov. Ako v prípade Grand Slamu, tak aj v prípade Inner Circle tak, ako poľovník postupne zlepšuje svoje výsledky, postupuje z nižšieho stupňa do vyššieho - vždy po zaplatení príslušného poplatku. Je to veľmi komplikovaný a dobre prešpekulovaný systém na získavanie financií, z ktorých SCI investoval asi 70 mil. USD na zachovanie rôznych ohrozených druhov veľkej zveri v mnohých oblastiach Zeme, ale aj na ochranu práv poľovníkov (Hidvégi, 2007).
Pokiaľ sa špičkové trofeje aj vzácnych druhov zveri získavajú eticky, humánne a trvalo udržateľným spôsobom, je aj propagácia ich lovcov akceptovateľná. K tomu slúži aj séria krásnych obrazových publikácií , "Great Hunters" s podtitulom "Their trophy rooms and collections" (Veľkí poľovníci a ich trofejové komnaty), ktoré vydáva Safari Press Inc., Long Beach, California. V poradí už 4. zväzok tejto série vyšiel v roku 2006. Niektorí "veľkí poľovníci" umožňujú prehliadky svojich poľovníckych múzeí verejnosti bezplatne, takže realizujú záslužnú výchovnú činnosť. Vo väčšine prípadov však to je snobská a niekedy až gýčovitá trofejománia. SCI poriada pravidelne svoje kongresy a vydáva katalóg a časopisy.
Hodnotiteľské metódy SCI umožňujú aj hodnotenie parožia v lyku so zrážkou 5 %. Pri SCI existuje až 50 hodnotiteľských metód od (1) pre väčšinu druhov s jednoduchými rohami, po (50) pre moriaka divého. Pre nás sú zaujímavé metódy (11) pre divé ovce, (12) pre diviaky, (15) lebky šeliem, (20) jeleňa, (21) srnca, (24) daniela a ďalšie.
Zjednotenie hodnotiteľských metód jednotlivých uvedených organizácií by síce bolo veľmi žiadúce a o tejto možnosti sa rokovalo aj na 54. generálnom zhromaždení CIC v Belehrade v roku 2007., ktorého sa zúčastnil aj zástupca Rowland Wardu, ale bez konkrétnych výsledkov. Problém je totiž v tom, že potom by nebolo možné porovnávať medzi sebou staršie trofeje obodované podľa doterajších platných metód s novými trofejami, ktoré by sa obodovali podľa dohodnutej novej metódy. Uvažuje sa dokonca aj o tom, aby sa v záujme trvalo udržateľného trofejového poľovníctva nehodnotili trofeje predčasne ulovených mladých jedincov, resp. aby sa takéto trofeje postihovali zrážkovými bodmi. Ale aj to ostalo zatiaľ, žiaľ, len na úrovni diskusie.
Záverom opätovne pripomíname, že pre správneho poľovníka je trofej predovšetkým spomienkou na poľovnícky zážitok a nie dôvodom na snobskú rekordomániu.