Jedným z mála živočíchov úspešne introdukovaných do strednej Európy, ktoré majú význam pre poľovníctvo je muflón lesný (Ovis musimon). Niektorí starší autori predpokladajú, že v prehistorickej dobe žil na európskej pevnine, čo dokazujú fosílnymi nálezmi, napríklad Koch A. v diele Beitrag zur fruheren Verbreitung des Mufflons (Príspevok ku skoršiemu rozšíreniu muflóna) z roku 1902 alebo Toula F. v publikácii Uber den Rest eines männlichen schafschädels (O zostatku jednej samčej ovčej lebke) z roku 1909.
Údajne posledná doba ľadová ho vytlačila ďaleko na juh na stredomorské ostrovy Korziku a Sardíniu. Nové zoologické výskumy však dokazujú, že muflón je najpravdepodobnejšie zdivenou formou primitívnej domácej ovce z Malej Ázie, ktorá sa do oblasti Stredomoria dostala v staroveku a že archeologické nálezy kostí patria práve im. Otázka výskytu muflóna v strednej Európe v prehistorickej dobe nie je dodnes jednoznačne objasnená, pretože možno skúmať len to, čo nám z minulosti ostalo až po súčasnosť.
Naše ako proveniencia. Nech je to s pôvodom muflónov akokoľvek, dnes je obľúbenou poľovnou zverou, ktorá sa vyskytuje ostrovčekovite na mnohých miestach Európy. Súčasný prírodný druh muflóna žil pred introdukciou do stredoeurópskych revírov vo voľnej prírode iba v skalných vrchoch Korziky, Sardínie, na Kréte a Cypre. Avšak postupom času sa ukázalo, že životné podmienky u nás pre túto krásnu zver sú veľmi vhodné, načo reaguje rastom a kvalitou. České a Slovenské muflóny majú svetové prvenstvo v hodnote trofejí a aj vzrastom patria medzi najmohutnejšie.
Muflonia zver žije v menších čriedach, ktoré zvyčajne vodí stará muflónica. Muflóny chodievajú vzadu, staršie sú samotáre. V zime vznikajú väčšie čriedy. Keď sa črieda päť až osem mufloních samíc a mláďat pokojne pasie, jedna z nich vždy dáva pozor. Sleduje okolie, obzerá sa a vetrí. Pri prvom náznaku nebezpečenstva ostro kýchne a celá črieda sa splaší. Najskôr niekoľko krátkych skokov a potom dlhý, azda päťmetrový let, ktorým sa muflóny dokážu odpútať od prípadného predátora. Vzápätí zmiznú medzi stromami. Po niekoľkých stovkách metrov sa zastavia a keď zistia, že ich nikto a nič neprenasleduje, pokračujú v prerušenom prijímaní potravy. Najaktívnejšie sú za šera, často sa však pasú aj cez deň. Na svoju veľkosť, samec váži do päťdesiat kilogramov, samica o niečo menej, dokážu skonzumovať obrovské množstvo potravy. Kľaknú si na kolená predných nôh a rozdvojeným pyskom, akoby prstami, trhajú trávu rovno od korienkov. Keď je v okolí málo trávy, nepohrdnú ani lístím a kôrou stromov.
Mufloní lásky čas. Samce, ktoré žili celé leto v dvojiciach, trojiciach alebo osamote, sa na jeseň pripájajú k čriedam a vymenia na istý čas vo vedení dominantnú samicu. Každý z nich chce čriedu „krásavíc“ ovládať sám. Problém riešia dvomi spôsobmi. Dobrovoľným ustúpením slabšieho jedinca alebo súbojom. Dobre stavané a tvrdohlavé jedince dávajú obyčajne prednosť druhej možnosti a zvuky mufloních nárazov počuť široko – ďaleko. Samce sa postavia oproti sebe, zopár krokov cúvnu, potom sa rozbehnú a narazia do seba. Náraz pol metrákového tela by hocikto neprežil, navyše ak sa rýchlosť, ktorú dokážu zoči – voči vyvinúť, pohybuje na rozhraní 80 kilometrov za hodinu. Po prvej zrážke bývajú pekne otrasené. Ešte šťastie, že majú okrem pevných rohov aj mohutnejšiu čelovú časť a silné krčné svaly. Ten, čo sa prvý spamätá, je vo výhode. Zmení útočnú pozíciu a soka, ktorý nezobral nohy na plecia, napadne zboku. Bolestivý úder do rebier dokáže rozhodnúť súboj. V prírode je to raz tak: silnejší si užije radosti s množstvom samičiek, porazený obíde s úrazom. Len málokedy sa súboje v ruji končia smrťou.
Kým samice na jar privedú na svet plody búrlivej jesene, čaká na muflonie čriedy ešte nebezpečná zima. Nepriateľom nie sú ani tak mrazy a hladné dravce ako vysoký sneh. Najmä staré samce sa majú čoho obávať. V porovnaní s ostatnými zvieratami majú poriadne vyvinuté pohlavné orgány, čo však v zime nie je pýchou majiteľa, ale skôr smrteľným nebezpečenstvom. Keď si ich zrania o zmrznutú snehovú vrstvu, môžu dostať otravu krvi a potom vysilené v bolestiach zomierajú. Ďalšou obeťou bývajú mláďatá, ktoré brodenie v hlbokom snehu pripravuje o sily a pri nedostatku kvalitnej potravy hynú tiež.
Text a snímky Jozef FERENEC