Parochne pri srncoch sú v poľovníckej praxi pomerne známe. Dokladujú to informácie v poľovníckych časopisoch a iných publikáciách, ale aj katalógoch z chovateľských prehliadok a výstav trofejí. (obr.1: Foto J. Horváth).
Predpokladaných príčin vzniku parochne pri samcoch jeleňovitých je viac, kryptorchizmus a poranenia semenníkov, iné patologické stavy, stres, alebo vznik parochne má neznámu etiológiu.
Kryptorchizmus je porucha pri ktorej semenníky pri zostupe do mieška (skróta) uviaznu v slabinovom kanáli, alebo v brušnej dutine. Obojstranné kryptorchidy sú považované za neplodné, ako jeden z dôvodov sa uvádza vyššia vnútorná teplota v brušnej dutine, zabraňujúca normálnej spermiogenéze. Histopatologické vyšetrenia kryptorchidných samcov jeleňovitých sa však bežne nevykonávajú, a podľa niektorých štúdií spermiogenéza môže, aspoň v počiatočnom štádiu v takýchto semenníkoch prebiehať.
Z poľovníckeho terénu občas prichádzajú informácie o ulovení obojpohlavného jedinca raticovej zveri - hermafrodita. Hermafroditom je označovaný jedinec so samičími a samičími pohlavnými orgánmi. Pri hermafroditizme „pravom“ vykazujú obojpohlavný charakter okrem pohlavných žliaz aj vývodné pohlavné cesty. Patogenéza poruchy nebola jednoznačne stanovená.
Hermafroditizmus „nepravý“, nazývaný aj pseudohermafroditizmus je charakterizovaný prítomnosťou pohlavných žliaz jedného pohlavia, ale exteriér (fenotyp) jedinca má čiastočne, alebo úplne charakter opačného pohlavia.
Predpokladáme, že anomálie reprodukčných orgánov majú pri poruchách plodnosti raticovej zveri len vedľajší význam (pre porovnanie, pri hovädzom dobytku nepresahuje frekvencia ich výskytu 1 - 2 %). Vzhľadom k rozširovaniu farmových chovov cervidov, zavádzaniu umelej inseminácie a transferu embryí, mohol by sa ich negatívny vplyv zvyšovať.
Niekedy sa pre anomálie pohlavných orgánov používa aj termín intersexualita. Oproti hermafroditizmu je pojem intersexualita podstatne širší a zahŕňa rôzne stupne nepravidelnosti vo výskyte znakov oboch pohlaví.
Ako príklad jedného zo stavov intersexuality poukazujeme na jedinca jelenej zveri uloveného v okrese Lučenec, ktorý sezónne nezhadzoval parožie a v revíri bol pozorovaný dva roky pred ulovením (obr. 2: Foto V.Korosi). Hmotnosť po vyvrhnutí (bez hlavy) dosahovala 190 kg, s odhadnutým vekom 6 rokov. Pri obhliadke boli zistené obojstranne hypoplastické semenníky a naznačená mliečna žľaza (obr. 3: Foto V. Korosi).
Pre porovnanie prezentujeme aj jeleňa – kryptorchida uloveného pri rieke Dráve (Maďarsko) v januári roku 2010, s odhadnutým vekom desať rokov. Tento jedinec s jedným hypoplastickým semenníkom mal po vyvrhnutí (a bez hlavy) hmotnosť 227 kg (obr. 4). Trofej po vypreparovaní dosahovala 13,6 kg.
Okrem samcov jeleňovitých sa sporadicky pozoruje „paroženie“ (vrátane vzniku parochne) aj u samíc. Ako uvádza Wislocki (1954) takéto parožie pri srnách po nasadení zvyčajne zostáva nevytlčené v lyku. Podľa Buxtona a kol. (1994) boli okrem sŕn zaznamenané aj prípady jeleníc jeleňa lesného a daniela škvrnitého, ktoré nasadili parožie. Publikované poznatky o prevalencii a etiopatogenéze tejto poruchy pri samiciach cervidov sú však prevažne informatívneho charakteru.
Pri opise parožia pri srnách a vzniku parochne sa všeobecne uvádza súvislosť s pokročilým vekom jedinca (obr. 5). Ako príčina tejto anomálie sa akceptujú poruchy hormonálnej aktivity, ale aj iné vplyvy. Tradične sa srny „parochniarky“ považovali za neplodné. Na rozdiel od sŕn s „parožkami“ (ktoré ich nasadzovali, vytĺkali a sezónne zhadzovali) a ich reprodukcia bola preukázaná.
Na niektoré aspekty hormonálnych porúch pri srnčej zveri poukázal Páv (1977) podľa ktorého príčina rastu parožkov pri srnách je pravdepodobne hormonálneho pôvodu.
Touto problematikou sa zaoberal aj Raesfeld a kol. (1965, 1985, a inde), ktorý uvádza prípad srny, ktorá v priebehu života nasadzovala a zhadzovala parožky a rodila srnčatá. Neskôr sa jej začala tvoriť parochňa.
Aj Boxton a kol. (1994) píše, že srny s parožkami sa niekedy zapájajú do reprodukcie. Na graviditu samíc severoamerických cervidov (pasrnca bielochvostého), ktoré nasadzovali parožie a rodili mláďatá poukázal Ryel (1963), Donaldson (1965), Donaldson and Douut (1965) a ďalší. Podľa Scherera a Dvořáka (2009) niektorí autori opisujú prípady, keď srna s parožkami bola plodná, iní toto tvrdenie vyvracajú.
Hell (1988) uvádza výskyt parožkov pri srnách ako zriedkavý jav, zisťovaný najmä pri srnách vekovo starších. (obr. 6 a 7).
Podľa Herza (1968) pri srnách so zvyšujúcim vekom narastá na čelových kostiach pletivo, z ktorého sa tvoria kostné výčnelky – exostózy (obr. 8: Foto J. Herz). Potvrdzujú to aj Scherer a Dvořák (2009) podľa ktorých odchýlky v hormonálnej činnosti pri srnách bývajú tiež príčinou výnimočnej tvorby pučníc či rastu parožkov.
Lamka (2002) opisuje prípad 10 ročnej srny, ktorá mala parochňu s rozmermi 150 x 130 mm.
Ulovenú srnu z okresu Trnava opísal Herz (2005), vek zvieraťa bol odhadnutý na 12 rokov. Srna mala nasadené parožie nepravidelného vidliaka s dĺžkou kmeňov 7 cm a parožie nevytlčené.
Prípady parožkov pri srnách uvádza aj Sýkora (1996) pri 8 ročnej srne (ulovenej v mesiaci október), pri ktorej sa zistili pučnice s parožím v lyku.
Podľa Herza (2007) sa v populácii srnčej zveri vyskytujú srnce so znakmi sŕn, ktoré sú považované za srny s parožkami. Scherer a Dvořák (2009) uvažovali, že výskyt sŕn s parožkami je v našich podmienkach k celkovému počtu ulovenej srnčej zveri nízky. Ale podľa názoru citovaných autorov sa nedá vylúčiť, že tieto srny môžu unikať pozornosti a sú lovené ako „slabší“ srnci.
V príspevku prezentujeme 17 jedincov srnčej zveri „deklarovaných“ ako srny s parožkami a srny – parochniarky. V tomto súbore boli 2 jedince (srny) s primerane vyvinutými pučnicami a ružicami a fyziologicky „vytlčeným“ parožím. Do kategórie „parochniarok“ z vyhodnotenej skupiny sme zaradili tri srny.
Zvyšných 12 prípadov sŕn s „nevytlčeným“ parožím (čiastočne, alebo úplne v lyku) nebolo možné zatriediť do predchádzajúcich „kategórií“ a zrejme predstavujú prechodné formy parožia pri srnách, ktoré sezónne nezhadzovali, ale charakteristická parochňa sa pri nich nevytvorila.
Zhodne s názorom iných autorov sa domnievame, že v niektorých prípadoch popisovaných sŕn s „parožkami“ sa môže jednať o srnce (hermafroditizmus, alebo iné formy intersexuality). Naopak, v poľovníckej praxi časť jedincov srnčej zveri vizuálne posúdených ako typické srnce (parochiare) – sú v skutočnosti srny (obr. 9 – Foto: I. Teplan).
Poľovníci sa s podobnými prípadmi stretávali aj v minulosti. Niektoré z takých „in verb“ informácií však majú reálnu interpretáciu. Ako príklad môžeme uviesť srnca uloveného v roku 1968 v okrese Trenčín (Mikláš, 1970), ktorého trofej sa v poľovníckej zbierke zachovala. Jednalo sa o nepravidelného vidliaka s odhadnutým vekom 6 - 8 rokov, s dĺžkou kmeňov 7 a 9 cm a nedokonale vytlčeným parožím. Srnec bol ulovený v období ruje z „rodinnej“ čriedy, v ktorej okrem uvedeného jedinca bola aj ročná srna a dve srnčatá. Strelec sa domnieval, že ulovil výradového srnca so zdravotnými poruchami (nedokonale „vytlčené“ parožie). Pri vyvrhovaní zistili, že sa jedná o laktujúcu srnu vodiacu mláďatá.
V tejto súvislosti by sme chceli upozorniť, že podľa našich anamnestických zisťovaní v poľovníckom teréne, asi 70 % ulovených sŕn – parochniarok je (v momente odstrelu) považovaných za výradového srnca – parochniara.
Pri pozorovaní srnčej zveri v prírode je verifikácia ukazovateľov ako: rast parožkov, ich vytĺkanie, sezónne zhadzovanie, priebeh ruje, gravidita, rodenie mláďat a laktácia – limitovaná rozlišovacími možnosťami a subjektivitou vizuálneho poznania. Aj v prípade ulovenia jedincov s malformáciami parožia ako dokladový materiál zvyčajne zostáva iba trofej a prípadne fotodokumentácia (obr.10).
Exaktné údaje o fyziológii a anatómii vzniku parochne pri srnách umožňuje iba sledovanie takéhoto jedinca (srny s parožkami, resp. srny s parochňou) vo farmovom chove, čo zaznamenáva literatúra len sporadicky. Jedným z takýchto klasických prípadov je spomenutá epizóda so srnou opísanou Raesfeldom (1965). S prípadmi patologicko – anatomickej pitvy, výsledkami laboratórnych vyšetrení (vrátane histopatologických) a kompletným odborných spracovaním takéhoto jedinečného prípadu pri srne, aj z pohľadu anamnézy sme sa v dostupnej literatúre nestretli. Častejšie sú v literatúre informácie (Scherer a Dvořák, 2009, a iní autori) o tvorbe parochne pri srncoch v pokusných zariadeniach po kastrácii srncov a aplikácii testosterónu.
V príspevku upozorňujeme na dva originálne a doposiaľ nepublikované prípady srnčej zveri (klinicky deklarované) ako srny – parochniarky. V prvom prípade išlo o srnu „parochniarku“ (obr. 11: Foto I. Trnka) zdokumentovanú na základe niekoľkých fotografií, necielene získaných „fotopascou“ (rok 2012). V priebehu nasledujúcej poľovníckej sezóny pozorovali túto srnu v poľovnom revíri – bez srnčiat, čo sme však nepovažovali dôkaz o jej neplodnosti. Koncom zimy (2013) bolo uvedené zviera v danej lokalite nájdené uhynuté (obr.12: Foto I. Trnka). Vzhľadom k pretrvávajúcemu mrazivému počasiu zostal kadáver vhodný na patologicko – anatomickú pitvu.
Pri porovnaní záberov „parochne“ na fotografii živého zvieraťa (v roku 2012) a v čase po uhynutí (rok 2013) bol zistený rast hmoty „parochne“. Pitvou bola prekvapujúco stanovená gravidita - dva plody samčieho pohlavia (obr. 13: Foto D. Rajský) a zdokumentované ďalšie anatomické príznaky gravidity (plodové vaky, plodová tekutina, kotyledony).
Na základe nálezu môžeme konštatovať, že minimálne u časti sŕn, ktoré bývajú klinicky posudzované ako „parochniarky“, môže prebiehať reprodukčný cyklus a rodenie mláďat. Vnútorné orgány a odobraté vzorky anatomických štruktúr z telových dutín pitvaného jedinca boli zakonzervované, a sú postupne podrobované odbornému laboratórnemu (aj histologickému) vyšetrovaniu.
Ďalší prípad ktorým dopĺňame poznatky o fenoméne „paroženia“ pri srnách a tvorby parožia morfologicky pripomínajúceho „klasickú“ parochňu - je v súčasnosti (máj, 2013) študovaný prípad srny s mimoriadne zaujímavou genézou. Zviera je držané 9 rokov v menšom farmovom chove, do ktorého bolo zaradené približne vo veku 2 - 3 týždňov, nájdené po kosbe krmovín v poľovnom revíri. Srnča bolo odchovávané samostatne od ďalších jedincov srnčej zveri až do veku troch rokov, keď bol chovateľom zistený jednostranný rast parožia (v tvare plochej „gombičky“), ktorá bola „vytlčená“.
V tom období bol do chovu zámerne umiestnený srnec. V štvrtom roku parohovitý útvar pretrvával bez zmien a počas ruje bolo pozorované párenie. Ku „zhodenie“ parožku došlo v IX. mesiaci kalendárneho roka (obr. 14 a 15) a vo veku päť rokov srna porodila dvojičky (samčieho a samičieho pohlavia).
Obe mláďatá však po premiestnení do iného chovného zariadenia uhynuli, ale v dôsledku, s prípadom nesúvisiaceho náhodného traumatického poranenia. V šiestom roku života bol pri srne pozorovaný rast parožia (v tvare parochne) a počas ruje došlo k páreniu. V siedmom roku života rast „parochne“ pokračoval, srna porodila dve mláďatá (samičieho pohlavia), ktoré (obr. 16) sú v zariadení chované do súčasnosti (máj 2013). V ôsmom roku života srny rast „parochne“ pokračoval, v III. mesiaci kalendárneho roka bol zaznamenaný abortus (samičieho pohlavia). Pri sledovanej srne a jej dvoch mláďatách (z predchádzajúceho vrhu) prebehla ruja. V súčasnom období (v deviatom roku života) rast „parochne“ pri srne pokračuje (Rajský-obr.17) a je charakteristický svojim povrchom - v detaile (Rajský-obr. 18). Chov je permanentne monitorovaný.
Doc. MVDr. Dušan RAJSKÝ, PhD., Bc. Ivan TRNKA, Ing. Matúš RAJSKÝ, PhD.
Katedra ochrany lesa a poľovníctva Lesníckej fakulty TU Zvolen
Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Brno, Nitra, Viedeň
Institut ekologie zvěře VFU Brno
Centrum výskumu živočíšnej výroby Nitra
Výzva redakce:
Vážení čtenáři, máte-li v archivu snímky parožení a nebo paruk u srn, případně máte.li k těmto případům nějakou podrobnější fotodokumentaci, prosím pošlete v kopii či scany snímků na adresu redakce. Všechny došlé příspěvky předáme autorovi k posouzení a dalšímu vědeckému zpracování.