Časopis Myslivost

Aj srnčia zver sa musí prispôsobovať životným podmienkam

Myslivost 4/2016, str. 53  Jozef Herz
Srnčia zver je mojou najobľúbenejšou zverou, ktorej sa venujem vyše 50 rokov mojej poľovníckej praxe. Po prečítaní článku „Zmeny v chovaní srnčej zveri“ v č. 3/2016 som sa zamyslel na napísaným. Premietol som si v mysli vyše obdobie 40ročné skúsenosti so srnčou zverou, v ktorom vykonávam právo poľovníctva v poľovnom revíri o výmere 2300 ha, z čoho tvorí les iba 33 ha a revír hraničí s ďalším lesom v dĺžke cca 2 km, možno skutočne hovoriť ako o poľnom revíri. Má charakter pahorkatiny, kde v mojich začiatkoch tu bolo množstvo remízok a mokradí.
V roku 1967 sa tu lovilo 6 kusov srnčej zveri (členovia mali iba 3 guľovnice, z ktorých jedna bola spoločná), okolo 400 zajacov, 100 bažantov, niekoľko jarabíc a divých kačíc na rieke Nitre a Bebrave, ktoré tvoria prirodzenú hranicu revíru. Poľnohospodári na pôde pestovali širokú paletu plodín. Lov srnčej zveri sa postupne do roku 1990 sa zvýšil až na 16 kusov. Tento počet s malými odchýlkami sa loví doteraz.
Napriek nízkemu odlovu sa srnčia zver pred rokom 1990 vyskytovala takmer na celom území revíru. Navečer z vyvýšeného miesta, z ktorého bolo vidieť nielen pomerne veľkú časť revíru, ale aj srnčiu zver, ktorá vychádzala popri remízkach za potravou.
V zimnom období sa v revíri vytvárali tri čriedy, z ktorých dve mali okolo 50 jedincov a jedna väčšia až do 100 jedincov. Tieto čriedy sa zdržiavali pravidelne v údoliach, bez ohľadu na to, či tam nachádzali potravu, alebo nie. Tam nielenže sú chránené pred vetrom, ale majú aj dobrý výhľad na všetky strany.
Nemôžem tvrdiť, že všetka srnčia zver, čo bola sústredená v čriedach, po celý rok žila v našom revíri. Do veľkej čriedy prichádzali srnčie jedince aj z dvoch susedných revírov. Podobne aj do menších čried prichádzala zver z ďalších dvoch susediacich revírov. Môžem povedať, že je tomu tak aj v súčasnosti.
Vo februári, v miestach, kde sa zdržiava veľká črieda, bolo napočítaných 79 jedincov a v menších do 20 jedincov. Tieto dve čriedy sú viac ohrozené, a to z dôvodu, že sa nachádzajú pomerne v blízkosti verejných ciest.
Srnčia zver sa v týchto lokalitách počas zimného obdobia, keď sú polia bez vyššieho porastu, zdržuje predovšetkým z hľadiska bezpečnosti. Z týchto miest má dobrý výhľad do širokého okolia. V tomto období je nútená sa viac spoliehať na svoj zrak, ako na sluch či čuch. Tieto zmysly využíva počas vegetačného obdobia.
Na človeka zver v čriedach reaguje už pri vzdialenosti cca 500 m, keď sa objaví na horizonte. Pokiaľ je človek v pohybe a nepribližuje sa k čriede, tak zver zostáva v relatívnom pokoji. Ak sa vzdialenosť medzi človekom a čriedou začne skracovať, najskôr zver ak leží vstáva a vyčkáva a až neskôr začne odbiehať. Po krátkom čase, ak je priestor „čistý“ sa opäť vracia späť.
Treba povedať, že situácia sa po roku 1990 značne zmenila. Veľa ľudí sa dostala nezákonne k malokalibrovkám, ktoré vlastnil Zväzarm, a to bolo príčinou zvýšeného pytliactva, na ktoré v tomto revíri doplácala srnčia zver. Pytliaci ju lovili zväčša v nočných hodinách za pomoci aut a svetiel.
Značný vplyv na spôsob života srnčej zveri spôsobilo aj hospodárenie na ornej pôde. V poľnohospodárskych podnikoch postupne zanikal chov hospodárskych zvierat a tým sa znižovala aj výmera viacročných krmovín. Poľnohospodári prestali pre nerentabilnosť pestovať zemiaky, hrach, fazuľu a na minimum sa znížilo aj pestovanie cukrovej repy. Tieto plodiny boli postupne nahrádzané pestovaním repky olejnej, slnečnice, obilnín a hlavne kukurice, najskôr na zrno, no v posledných rokoch ako produkt do bioplynových elektrární.
Tieto zmeny začali vyhovovať ako je všeobecne známe diviačej zveri. Prvý diviak bol v revíri ulovený v roku 1978, ďalší až v roku 1984. Po roku 1990 sa začali úlovky diviakov zvyšovať z 8 kusov až na súčasných 50 kusov.
Diviaky ako predátori nám spôsobujú značný úbytok narodených srnčiat.
Taktiež sa vo zvýšenej miere v revíri vplyvom zmenených podmienok začala objavovať najskôr jelenia zver až tak, že jej odstrel stúpol z priemerných 2 kusov na súčasných 14 kusov.
Ešte pred 10 rokmi sa danielia zver objavovala v revíri iba sporadicky, v súčasnosti sa v poľnom revíri loví do 10 kusov tejto zveri.
Malá zver sa takmer z revíru vytratila. Zajace sa nestrieľajú už takmer 15 rokov, bažanty iba vo veľmi malom počte a vidieť jarabicu je už rarita. Zato v uplynulom roku sa tu už ulovil psík medvedíkovitý.
Aby toho nebolo málo v posledných rokoch sa vyrubujú remízky na drevnú štiepku. Toto všetko má veľký vplyv aj na spôsob života pôvodnej srnčej zveri. Kým v minulosti sa čriedy srnčej zveri začali rozchádzať už v marci, v posledných rokoch je črieda zver vyhnaná z repky diviačou zverou do veľkých lánov obilnín. Pričom sa začína rozchádzať až začiatkom mája.
Lov srncov sa stal značne obtiažny z dôvodov, že chýbajú remízky, ale bolo zrušených aj viac poľných ciest. Tie, ktoré zostali, sú často z oboch strán vysiate buď kukuricou, alebo repkou. Zver z jednej plodiny do druhej iba sa vystrčí, skontroluje situáciu a skočí do druhého porastu. V tých miestach, kde je možné aspoň čiastočne zver loviť, vychádza z porastov vyšších kultúr do nižších veľmi neskoro, takmer za šera a ráno taktiež za šera sa vracia späť.
Práve táto zmena správania sa srnčej zveri sťažuje určenie veku a trofejovej hodnoty parožia. V lánoch obilnín vidieť srnčej zveri iba hlavy, pričom možnosť streľby v obilninách je minimálna, ak si poľovník netrúfa strieľať na krk. Počet vychádzok pri hľadaní vhodného srnca a jeho ulovenie som pripisoval najskôr môjmu veku. Teraz však plne súhlasím s tvrdením Mgr. Josefa Drmotu, že nie je to len otázka veku ale, predovšetkým zmenených životných podmienok srnčej zveri, že potrebný čas na jej ulovenie sa ta takmer strojnásobil.
 Jozef HERZ
 
Zpracování dat...