Časopis Myslivost

Aký je los?

Myslivost 10/2016, str. 60  Matúš Rajský
Losy vzbudili pozornosť v poslednom období aj v Českej republike, a to v súvislosti s ich objavením sa v Brne. Los sa bežne objavuje aj vo Varšave a ďalších mestách, resp. krajinách s jeho výskytom. Pre túto zver je migrovanie typické. Čo si predstaví našinec - nepoľovník, keď sa povie los? Ako sme zistili, v nejednom prípade aj soba, ktorý je známy najmä vo vzťahu k záprahu ťahajúcemu „sane Santa Clausa“. Aj vzhľadom na to, že los má unikátny výzor - je podľa niektorých literárnych zdrojov opisovaný ako mýtické zviera. Napríklad kazajka ušitá z losej kože mala chrániť majiteľa pred bodnými ranami a táto časť odevu sa uchovávala v rodine aj po niekoľko generácii. „Kopýtka“ sa považovali za univerzálny liek. Los pôsobí dobrácky a opisovaný je aj ako nemotorné veľké zviera, pomalé a flegmatické, ale aj ako zviera nebezpečné. V mnohých prácach spomínajúcich losa dochádza však iba k opisovaniu iných starších údajov.
 
Aký je teda los?
Los žije v nízkej populačnej hustote, čiže nie je jednoduché ho stretnúť vo voľnej prírode, a to dokonca aj v krajinách so stabilným výskytom. Los je síce našou pôvodnou zverou, no v súčasnosti sa vyskytuje v našich podmienkach iba ojedinele. Chýbajú konkrétne údaje o počtoch losov na Slovensku.
V rámci pilotného projektu reštitúcie losa na Slovensku bol zavedený monitoring, ktorý je však založený iba na dobrovoľnom zasielaní údajov (mailová adresa na zasielanie informácií o pozorovaní losov alebo ich pobytových znakov je: stanislavbystriansky@gmail.com). Stretnúť losa v slovenskej prírode je považované za unikátny zážitok. V roku 2016 nám z praxe zatiaľ nahlásili pozorovania 4 jedincov zo severného Slovenska a predpokladáme, že losov je viac.
Losia zver v porovnaní s ostatnými zástupcami čeľade jeleňovité Cervidae je najmohutnejšia a vzhľadom na to, že má aj unikátny vzhľad, mali ľudia tendencie si ju spájať s niečím výnimočným.
Správanie losov vyplýva z ich sebavedomej povahy. Všeobecnou zásadou pre správanie sa ľudí v prírode - by malo byť - vyhýbanie sa priamemu kontaktu s akoukoľvek voľne žijúcou zverou!
Povaha losa je odlišná od povahy iných zástupcov čeľade. Los sa neplaší, neuniká bezhlavo, situáciu vyhodnocuje s prehľadom. Tak ako z parkov, aj z voľnej prírody sú popisované skúsenosti s losom, ktorý neunikal pred človekom. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť pri stretoch s losmi v prírode.
Zároveň je možné konštatovať, že tieto špecifiká v etológii losej zveri sa jej stali v našich podmienkach v 17. storočí osudnými. Využívanie modernejších a účinnejších zbraní, a to, že los predstavoval pre lovcov „veľký kus mäsa“ ktorý bolo vidieť na ďaleko, prispelo, že bol v našich podmienkach v tých časoch vyhubený.
Los sa v lese alebo na poli neschová tak ľahko ako srnec, diviak alebo jeleň. Na prítomnosť človeka vo svojom životnom prostredí reaguje vcelku bez problémov. Mali sme možnosť pozorovať vo voľnej prírode Nórska a Švédska losy v blízkosti ľudských obydlí.
Na pripojenom snímku sú zachytení dvaja zástupcovia toho istého výživového typu prežúvavcov – selektívni konzumenti alebo tiež nazývané ohryzovače. Znamená to, že majú v zásade rovnaké potravové nároky, čo sa skladby živín v konzumovanej potrave týka (výber potravy). Los aj srnec vyhľadávajú v prírode potravu s vysokým obsahom živín a zároveň dobre stráviteľnú. Prevažne teda konzumujú mladé časti drevín, bylín, ale aj tráv.
Vzhľadom na diametrálne odlišné telesné hmotnosti (európsky srnec 25 kg, európsky los 400 kg) je odlišný denný objem prijímanej potravy (srnec 1 kg, los 10 kg sušiny).
Tieto dva druhy sú si podobné aj vyšším počtom rodiacich sa mláďat. Etológia týchto dvoch ohryzovačov je však odlišná. Srnec sa chráni v prípade nebezpečenstva rýchlym únikom a los sa spolieha na svoj impozantný vzhľad a silu.
 
„Tajga zostala nemá. Lajka neprenasleduje bežnú zver bez štekotu. Žeby leopard, alebo tiger? Ocitol som sa pred nepriechodnou húštinou. V ušiach mi znel zvýšený tep srdca. S hlbokým povzdychom som si sadol na vyvrátený kmeň limby, ktorej suchej vetvy trčali ako pahýle kostlivca. V diaľke sa ozval hlas psa. Vstal som a počúval, usúdil som, že nehlási hlucháňa, jariabka, ale tvora, ktorý v ňom vyvoláva zúfalú zúrivosť. Bežal som pozdĺž húštiny, prebrodil močiar, preskakoval pováľané kmene, len aby som sa čím skôr dostal do blízkosti psa... Náhle mi tajga pripravila prekážku, obklopila ma hustá vegetácia a pichľavé kry, divý vinič tvoril nepreniknuteľnú hradbu. Predieral som sa pomocou poľovníckeho noža, ale stále viac som sa zamotával do visiacich lepkavých a drsných girlánd, podobným živým mrežiam, z ktorých na mňa padal hmyz a kliešte... Sotva som sa vypotácal na čistinu, ocitol som sa tvárou v tvár majestátnemu losovi. Stál tu v celej svojej mohutnosti a neskrotnej vznešenosti... Prečo tak stojí a prečo sa nehýbe? Pri predieraní sa tajgou som bol hlučný, musel ma počuť. Los bol zvedavý a chcel si ma prehliadnuť, prešliapol prednými nohami, pohodil hlavou asi z mrzutosti, z miesta sa však nepohol. Do širokých nozdier nabral vietor, aby si overil ten prapodivný pach človeka...Úryvok pochádza z Luskačovho (1969) opisu stretnutia sa s losom.
 
Podľa osobných skúseností zo Škandinávie závisí správanie a reakcie losa od spôsobu ako sa naňho poľuje, resp. za akých okolností sa s človekom dostal do kontaktu. Losia zver, na ktorú sa poľuje (je tlačená psami), prebehne obyčajne v typickom ladnom pokluse okolo človeka. V iných situáciách – mimo doby poľovačiek – neraz je možné sa priblížiť ku zvieraťu.
V oblasti nórskych fjordov som sa dostal do tesnej blízkosti losice, ktorá sa predierala spleťou nízkych briez a borovíc, asi 3 metre predo mnou zastavila, na okamih sme na seba pozreli, losica sa otočila a ako duch sa stratila tam, odkiaľ sa vynorila.
Ďalší zaujímavý osobný zážitok sme mali počas poľovačky na losy pri jednom bobrom hrade na kľukatiacej sa riečke pod polárnym kruhom v severnom Nórsku. Stál som na určenom stanovišti a v ten deň sme lovili iba samice – losice. Za chrbtom som mal bobriu hrádzu, pred sebou niekoľko nízkych krov, ktoré ma len chabo kryli, čiže ma bolo vidieť z pravej aj ľavej strany z otvorenej planiny, ktorá sa zužovala smerom ku mne.
Počas troch hodín mi prišiel asi na 80 metrov najprv los s prvým parožím, potom ma z ľavej strany obišiel poklusom na 20 metrov asi štvorročný los, ktorý si ma síce obzeral ale smer svojej trasy nezmenil, chvíľu po ňom asi trojročný los, ktorý pri mne zastavil, obchádzal ma a prezeral si ma až zastal a skúmal ma. Keď po jeho stope o chvíľu dobehol pes, zase sa dal na poklusom na únik.
Na záver, asi po dvoch hodinách čakania sa zjavil štvrtý samec, tiež asi trojročný s kmeňovitým (bidlovým) parožím šestoráka, ktorý ma prekvapil od chrbta, z druhej strany riečky. V dôsledku kontaktu so psami odbehol. Videl som v krátkom čase štyroch samcov, no samica nebola ulovená a ani videná v ten deň lovu zameraného práve na losice. Taká je poľovačka.
 
Orlovsky (1957) popisuje lov losa nasledovne: Zver bola pred samotným lovom nahnaná do oploteného priestoru. Po začiatku lovu honci natláčajú zver na čiaru strelcov, po bokoch – za zradidlami stoja honci, ktorým sa hovorili „mlčuni“ ktorí do polovačky zasiahnu, len v prípade, ak los preskočil zradidlá a uniká preč od strelcov; .......v hlbokom lese je hrobové ticho, všetko naokolo drieme zasypané hlbokým snehom. Na čerstvom snehu vidno stopy zajaca beláka. Mráz 20 pod nulou ani nebadať, práve naopak sa zdá, že je v lese teplo. V nehybnom čakaní zaujme pozornosť líška, ktorá akoby plávala v hlbokom snehu, stratí sa z dohľadu a vy spozorujete, že zo skupiny stromov pred vami padá sneh. Objavujú sa veľké sivé postavy losov...“
 
V zásade, keď sa hovorí o povahe losov - je potrebné vždy definovať okolnosti za akých k skúsenosti došlo. Teda, napríklad, či sa jednalo o samicu, alebo o samca a či sa jednalo o obdobie ruje apod.
V období ruje sú samce nervóznejšie, čo je logické, no los ako každé iné voľne žijúce zviera má prirodzený rešpekt pred človekom, a preto jeho prítomnosť vo voľnej prírode nevyhľadáva. Počas leta – mimo ruje sa držia samce osamotene a samice s mláďatami samostatne. V lotyšskom národnom parku Gauja sme sa pohybovali v tesnej blízkosti losov, ktoré si nás nevšímali. Treba uviesť, že to bolo pred rujou. Podobne sme sa voľne pohybovali pri losoch aj vo švédskych parkoch.
Staršia literatúra v niektorých prípadoch farbisto vykresľuje losa. Majestátnosť tejto zveri, lovecká vášeň a čaro sprevádzajúce lov takejto vzácnej zveri neodmysliteľne vyžaduje aj štipku loveckej latiny.
Napríklad o duševných vlastnostiach losa hovorí lovec Fritz Bley: „Kto sa len raz zadíval do ľstivého, vzrušeného a divokého oka losieho, kto len raz šiel za ním vysokým rákosím, alebo porastom zakrpatených briez a pozoroval, ako neobyčajne opatrne a potichu sa prikráda ako líška a dokáže sa prepliesť radom honcov, ako si vždy vyvolí správne miesto, ako sa vracia aby skryl svoje ležovisko a zakryl svoju stopu, ako vo vode, aby oklamal prenasledovateľov robí oblúky a črieda ako u ako vlkov kráča v stopách vodcu... isto nebude upierať losom duševné schopnosti a nebude ich podceňovať“.
V historických literárnych zdrojoch je možné objaviť aj úsmevné údaje. Plínius píše: „Los sa môže pásť kvôli svojmu veľkému hornému pysku len pospiatočky a podobne ako slon nemá v predných nohách kĺby, a preto ich nemôže ohýbať. Pri odpočinku si nelíha, ale sa opiera o strom. Uloviť sa ho dá ľahko tak, že sa tieto stromy napília, los ich svojou váhou zlomí, spadne na zem a už sa nedokáže postaviť.“
Podobným spôsobom opísal prítomnosť losov na území Čiech dvorný kaplán cisára Karola IV. okolo r. 1354, v kronike nasledovne: „V Čechách je zviera s veľkými ušami, divoké a zúrivé, s veľkými rohmi, ktorými sa ale nebráni. Má pod bradou veľký vak, v ktorom zhromažďuje množstvo vody, pri behu ju ohrieva a strieka po psoch a lovcoch a čoho sa dotkne, to sa strašne spáli.“
Z dostupných záznamov týkajúcich sa výskytu losa v jednotlivých európskych krajinách vyplýva, že hlavných faktorom limitujúcim početnosť losa v danom prostredí bola intenzita loveckého tlaku človeka na túto zver. Losa lovili vysoké spoločenské vrstvy ale trpel aj vplyvom pytliactva. Výrazne sa na znižovaní stavov losov podpísali vojnové časy, ktoré sprevádzal hlad. Historické záznamy dokladujú, že zavádzanie ochrany losej zveri malo spravidla vždy za následok zvýšenie jej stavov.
 
 
 
Aktuálne informácie z priebehu riešenia projektu „Reštitúcia losa na Slovensku“
V číslach 12/2015 a 01/2016 Myslivosti sme čitateľov informovali o pilotom projekte, ktorého cieľom je študovať životné potreby a prejavy losa mokraďového, ako aj možnosti jeho prinavrátenia do prírody Slovenska.
Keďže v Poľsku los dobre prosperuje a jeho populácia od zavedenia ochrany v roku 2001 výrazne vzrástla a aj v Českej republike sa dlhodobo drží jeho mikropopulácia, snáď by to mohlo fungovať aj na Slovensku.
Los si zasluhuje našu pozornosť aj vzhľadom na to, že je jedným z autochtónnych zástupcov našej fauny a trvalo udržateľný manažment zveri by mal byť zameraný práve na tieto druhy. Skúsenosti z praxe ale aj čísla v štatistických ročenkách však poukazujú na nárast stavov nepôvodných druhov zveri.
Cieľom je dosiahnuť mikropopuláciu losa – približne na úrovni Českej republiky, čiže do 50 jedincov. Podľa publikovaných informácií z ČR – škody na lese a poli spôsobované takýmto množstvom losov nie sú významné.
Na NPPC – VÚŽV v Nitre boli dovezené v júni 2015 dva lotyšské samce, neskôr v januári 2016 boli zo Švédska dovezené do aklimatizačno - vypúšťacej zvernice Látky pri Detve dve samice. Následne, po aklimatizácii sme vytvorili dva chovné páry.
Prebieha výskum životných potrieb losa. Výskum je zameraný v prvom rade na výživové potreby, a to vzhľadom na to, že podľa skúseností s chovom losov zo zahraničia, príčinami úhynov bývajú v mnohých prípadoch práve výživové chyby. Zisťujeme preferencie lesných drevín v potrave losa. Nastavili sme doplnkovú kŕmnu zmes a kŕmne dávky pre losov chovaných v zajatí.
Začiatkom tohto roku sa do projektu zapojil švédsky partner Värmlands Moose Park Ekshärad a daroval mladého losieho samca, ktorého sme v apríli doviezli do chovno-vypúšťacej stanice v Utekáči, okres Poltár.
Dovoľujeme si týmto požiadať českých kolegov o pomoc pri získaní 2 losích samíc, ktoré by sme ešte potrebovali k zabezpečeniu projektu reštitúcie losa na Slovensku. Môže sa pritom jednať o losice, ktoré „poznajú plot“, ale aj o losice z voľnej prírody, keďže v Českej republike sa losy vyskytujú vo väčšom počte ako na Slovensku. Za poskytnutie informácií vopred ďakujeme.
Matúš RAJSKÝ, Stanislav BYSTRIANSKY, Ján ŠKORŇA, Peter MIKLUŠEK, Krzysztof REMIASZ
NPPC - Výskumný ústav živočíšnej výroby Nitra
Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Brno, Wien, Nitra
Občianske združenie ŽITO, Svarín
LES-WOOD, s.r.o., Liptovský Mikuláš
 
Poďakovanie: „Táto práca bola podporená spoločnosťou LES-WOOD, Liptovský Mikuláš. 
 
 
 
 
Zpracování dat...