Koľko vlkov je na Slovensku?
Myslivost 2/2017, str. 48 Jaroslav Ďurík
Stále sa musím vracať k prehláseniu istého elektrikárskeho inžiniera, ktorý po ukončení doby lovu vlka na sezónu 2010/2011 vypustil pre verejnosť a pre „všemocný“, ale v problematike veľkých šeliem zaručene diletantský „BRUSEL“, úplný „skvost“ v podobe tvrdenia, že odlovením 159 vlkov sme si na Slovensku vystrieľali polovicu našej vlčej populácie! Treba však priznať, že mi svojim prehlásením - určite nechtiac - „prihral“ jeden dobrý tip pre úvod analýzy odhadu stavov vlka podľa poľovníckej metodiky.
Ponechávam bokom a na posúdenie verejnosti „odbornosť“ autora tejto strašlivo pôsobiacej správy a pokúsim sa metódou odvodenou zo schémy poľovníckeho plánovania porovnať, nakoľko by mohlo byť toto tvrdenie blízke pravde. Ja si (na rozdiel od neho) nerobím nárok na úplnú správnosť, napriek tomu si však myslím, že táto, všetkým ako tak vzdelaným poľovníkom (ale nielen im) zrozumiteľná metóda, musí dať výsledky ďaleko viac sa blížiace skutočnosti.
Ako lesník, poľovník, bývalý profesionálny ochranár a poľovný hospodár so 47ročnou poľovníckou praxou si totiž dovolím tvrdiť, že ak by sme dokázali vystrieľať 1/2 kmeňového stavu (predpokladám, že autor mal na mysli letný kmeňový stav, čiže stav pred dobou lovu, ďalej len LKS), tak pre cca 55 000 slovenských poľovníkov by nebol žiadny problém vystrieľať celú slovenskú vlčiu populáciu. Každý praktický poľovník však vie, že toto je holá nemožnosť.
Nejeden poľovník z revírov s výskytom vlka potvrdí, že ho za dlhé roky ani len nezahliadol, pričom pobytové známky (stopy, zavýjanie, trus, kadávery strhnutej zveri) potvrdzujú, že vlk je v revíri výrazne prítomný, i keď určite nie celoročne (hlavne v revíroch pri spodnej hranici minimálnej výmery revíru v jeleních chovateľských oblastiach, čiže 2000 ha).
Môj názor overený v častých diskusiách s objektívne orientovanými kolegami - lesníkmi a poľovníkmi je ten, že poľovníci dokážu uloviť najviac ak 1/3 LKS (čo je určite ešte stále z pohľadu ochranárov pesimistický odhad), pričom nechýbajú ani hlasy praktických poľovníkov tvrdiace, že ešte pravdepodobnejšie vyznieva odhad o odlovení najviac ak 1/4 LKS vlkov.
Analýze problému však bolo potrebné zadať aj ďalšie východzie podmienky, a preto som si dovolil stanoviť nasledovné modelové predpoklady.
Odlovených 159 vlkov zo sezóny 2010/2011 hypoteticky považujem v jednotlivých alternatívach výpočtu za:
a) polovicu letného kmeňového stavu (podľa „elektrikárskej“ varianty),
b) tretinu letného kmeňového stavu (krajné maximum podľa praktických poľovníkov),
c) štvrtinu letného kmeňového stavu (optimálna „praktická“ varianta).
Pre prípad „elektrikárskej“ hypotézy a) uvažujem so súčasne relatívne malou priemernou početnosťou svorky 5 ks (verbálne potvrdené Ing. Finďom, CSc. a to v zmysle priamej úmery, keď zrejme platí, že málo vlkov = menšie svorky), pre b) hypotézu uvažujem priemernú početnosť svorky 7 ks a pre c) hypotézu uvažujem, na prvý pohľad možno dosť problematickú veľkosť svorky až 9 vlkov (viac vlkov = väčšie svorky).
Ako ročný prírastok uvažujem priemerne s max. 2 odstavenými vĺčatami na jednu alfa vlčicu (čiže svorku), čo sa zrejme nejednému poľovníkovi bude zdať málo, nejednému ochranárovi však určite veľa.
Svoje výpočty som pri dodržaní uvedených kritérií zhmotnil do troch tabuliek.
Ako máme možnosť všimnúť si v tab. 1, po odstrele 1/2 všetkých vlkov v SR zostal by jarný kmeňový stav (ďalej len JKS) logicky na stave uvažovaných 159 ks a 31 svoriek, čiže 31 alfa vlčíc. Prírastok by predstavoval 62 vĺčat (2 vĺčatá na alfa vlčicu), do LKS by teda prešlo 221 vlkov, pri odlovení 135 vlkov by sa do JKS malo dostať 86 vlkov. Pri tomto JKS mala by populácia tvoriť (len!) 17 svoriek, 17 alfa vlčíc by malo vyprodukovať prírastok 34 vĺčat a pri odstrele 151 ks v r. 2012 sa už dostávame do „červených“ čísel (JKS by tvorilo mínus 31 vlkov!), popritom v r. 2013 bolo odlovených ďalších 27 vlkov, v r. 2014 - 56 vlkov a v r. 2015 - 42 vlkov!
Čo krome iného znamená, že naši poľovníci asi lovili a zodpovední pracovníci štátnej ochrany prírody kontrolovali a dokumentovali v rokoch 2013–2015 odlov celkom 125 vlkov, ktoré tu však už nemali byť! Myslím, že je po hypotéze!
Odstrel „neexistujúcich“ vlkov by sa dal s riadnym pritiahnutím za vlasy vysvetliť ich sústavnou imigráciou z Poľska a Ukrajiny, čo je však krajne nepravdepodobné, nakoľko v uvedených rokoch sa vlk lovil aj relatívne veľmi ďaleko od poľských a ukrajinských hraníc (stredné Slovensko).
Preto ďaleko najpravdepodobnejšie vyznieva hypotéza, že autor tohto tvrdenia danej problematike vôbec nerozumie!
Hodnoty v tab. 2 odvodené za uvedených predpokladov sa už na prvý pohľad pohybujú v poľovnícky realistickejšej, i keď podľa uhla ochranárskeho pohľadu zrejme v stále nepravdepodobne pesimistickej rovine, keď počet svoriek sa počas 6 rokov pohybuje v rozpätí 28 až 45 a po zavedení tých najprísnejších kontrolných opatrení v r. 2013 nárast JKS vlka z 200 v r. 2013 na 237 ks a počet svoriek z 28 v r. 2013 na 33 v r. 2015 (po počiatočnom poklese od.r.2011 po r.2013).
Hodnoty, ktoré obsahuje tabuľka 3 môžu vyznievať až prehnane optimistické, hlavne značne vysokým počtom svoriek (49 až 55). Keď si však uvedomíme, že priemerná výmera teritória jednej svorky môže byť u nás okolo 250 km2, tak vlk by sa mal aj pri predpokladanom maxime 55 svoriek vyskytovať na ploche cca 14 000 km2, čo nie je (pri celkovej výmere slovenských lesov 19 400 km2 až také nereálne, pretože týchto 14 000 km2 tvoria naše stredo, severo a východoslovenské horské lesné celky približne na východ od riek Kysuca, Turiec, Nitra, Hron a na sever od južných úpätí Slovenského rudohoria, vrátane poľnohospodárskych enkláv vo vnútri a po obvode týchto lesných oblastí.
Záver
Na príklade tabuľky č.1 môžeme demonštrovať bohužiaľ len jeden nespochybniteľný fakt, a to, že do problematiky našich veľkých šeliem hovoria aj síce (možno) nadšení a (možno) aj nezištní, ale predovšetkým odborne totálne neschopní jednotlivci, čiže diletanti.
Čísla, ktoré reprezentujú tabuľky 2 a 3 sú samozrejme oveľa realistickejšie, i keď z (lokálneho) pohľadu niektorých poľovníkov môže sa zdať, že tabuľka 2 stav vlka a jeho distribúciu do svoriek na Slovensku dosť podceňuje.
Naproti tomu, jediný predpoklad, ktorý do značnej miery spochybňuje čísla v tabuľke 3, je vlastne len naoko nepravdepodobne vysoký počet jedincov vo svorke a počet svoriek (za 6 rokov 49 až 63 svoriek), čo však relácia v prepočte na priemernú výmeru teritória vlčej svorky a rozsah vlkom obsadených lesných oblastí s poľnohospodárskymi enklávami skôr potvrdzuje, ako by ju vylučovala.
Záverom sa teda vo svojom odhade opatrne prikláňam k hodnotám, ktoré tvoria rozpätie maximálnych hodnôt tabuľky 2 (t.j. JKS vlka 318 ks v 45 svorkách) a minimálnych hodnôt tabuľky 3 (t.j. JKS 395 vlkov v 43 svorkách).
Podľa tohto môjho odhadu mohlo teda jarné kmeňové stavy vlka v roku 2016 predstavovať približne 356 jedincov organizovaných v asi 44 svorkách, pričom priemernú svorku mohlo tvoriť približne 8 vlkov. Minimálny prírastok v roku 2016 môže teda tvoriť cca 88 vĺčat, ktoré úspešne prežili postnatálne a juvenilné obdobie a boli teda schopné sa pred zimou začleniť do sociálnej hierarchie svoriek. Letný kmeňový stav v r. 2016 (stav pred dobou lovu) vychádzal teda okolo 444 vlkov.
Je nespochybniteľné, že v celom modelovom výpočte je najspoľahlivejšou veličinou odhad JKS na základe odrátania evidovaného lovu a úhynu z LKS, vyrátaných ako súčet JKS a predpokladaného prírastku.
Je samozrejme možné, že modelový predpoklad priemernej početnosti vlkov vo svorke pre b) aj c) hypotézu (čiže 7 a 9členné svorky) môže byť nadhodnotený. Ak je však tento predpoklad príliš vysoký, generovalo by to logicky vyšší počet svoriek, čo by zároveň zvýšovalo aj absolútnu hodnotu počtu alfa vlčíc, a teda v konečnom dôsledku aj hodnotu ročného prírastku. A hlavne kvôli tejto skutočnosti som zvolil relatívne nízky koeficient prírastku (podľa názorov poľovníkov).
Je však samozrejmé, že všetky tieto modelované údaje predpokladajú, že do stavu vlka na Slovensku nezasahujú výraznejšie iné rušivé faktory ako napr. patogénne nákazy epizootického charakteru (psinka, parvoviróza či Aujezského choroba), čo sa však zatiaľ chvalabohu nepotvrdilo, alebo nelegálny lov, o čom som už však (bohužiaľ) nie až taký presvedčený...
Naopak som presvedčený, že ak chceme, aby naša vlčia populácia prosperovala, a ak chceme zároveň o nej vedieť viac, tak musíme stanoviť podmienky jej manažmentu tak, aby to vyhovovalo (tej lepšej, ale zatiaľ asi mlčiacej) väčšine poľovníkov. Samozrejme, tak ako pri každom významnom druhu zveri musia zostať v platnosti kvóty lovu a bezvýhradne súhlasím aj s kontrolou úlovkov zo strany ŠOP.
Tieto dve podmienky sa však javia ako úplne zbytočné, ak sa nepredĺži doba lovu aspoň na obdobie od 1. októbra do 31. januára (čo určite zvýši ochranu vlka vo veľmi citlivom jarnom a letnom období), a ak sa neuvoľní pre lov vlka celý jeho slovenský areál .
Ing. Jaroslav ĎURÍK
autor je lesník, poľovník
a bývalý profesionálny pracovník štátnej ochrany prírody