Časopis Myslivost

V ostatných decéniách sa u nás takto začína manipulovať už aj s poľovnou zverou, spravidla z komerčných dôvodov. Stále sa stretávame s prípadmi, že nesprávne chované bažanty, ktoré nevedia ani len dobre lietať, vyhadzujú z transportných košov priamo pred hlavne strelcov. Čoraz častejšie sa trofejová zver "vykrmuje" v malých ohradách, a možno aj hormonálne stimuluje, aby vytvorila čo najväčšie trofeje, za ktoré je súčasná "trofejová mafia" ochotná zaplatiť ohromné peniaze. Ide to dokonca tak ďaleko, že sa do "poľovníckych fariem" dováža aj exotická zver, ako napr. veľké a vzácne africké a ázijské šelmy do Texasu, aby si tam na ne bohatí snobi "zapoľovali" za drahé peniaze. Ale o týchto závažných problémoch sa podrobnejšie zmienime v niektorom ďalšom článku.
Samozrejme, že takéto manipulácie môžu vážne ohroziť aj genofond zveri tak, že stratí tie vlastnosti potrebné k prežívaniu vo voľnej prírode, ktoré si získala v rámci evolúcie počas svojho státisícročného fylogenetického vývoja a adaptácie na meniace sa životné podmienky. Keď teda chceme hovoriť o zmierňovaní stresu, ktorý zveri spôsobujú ľudia, vrátane aj poľovníkov, musíme hovoriť aj o týchto problémoch a musíme urobiť všetko preto, aby sme ich riešili a nedostatky odstránili. Našou úlohou je nezvyšovať stres zveri, ktorý jej človek spôsobuje ešte aj výkonom práva poľovníctva, ale naopak, pričiniť sa o jeho zmierňovanie.
Čo je stres? Stres je podľa Hansa Selyeho nešpecifická poplachová a obranná reakcia, ktorou sa organizmus bráni narušeniu homeostázy ako základného predpokladu adaptácie na vonkajšie prostredie. V závislosti od vonkajšej sily môže byť pozitívny, alebo negatívny. Stres je reakcia organizmu a podnet, ktorý ju vyvoláva je stresor. Spolu ich spája neurohormonálna odpoveď. Spravidla pôsobí viac stresorov, ktoré môžeme rozdeliť na vonkajšie a vnútorné, spoločne. Pri strese srdce prečerpáva viac krvi, zvyšuje sa jej tlak, pri dlhšom trvaní sa môže oslabiť činnosť srdca, môže dôjsť k ochoreniu srdca a ciev, alebo sokonca aj k infarktu, ako sa to stáva napríklad pri manipulácii so zverou počas jej odchytu. Stres teda nie je spôsobený ochorením, ale stresorom, je spravidla prechodný a keď stresor pominie, telo sa opäť vráti do normálneho stavu. Na trvalý slabší stres si zviera prípadne aj zvykne, avšak má to naň spravidla negatívne dôsledky.
V husto osídlenej kultúrnej krajine je zver vystavená neustálemu vyrušovaniu zo strany ľudí, čo jej spôsobuje zvýšenú stresovú záťaž. Pravda, nie je to pri všetkých druhoch zveri rovnaké. Niektoré druhy sa dokázali pomerne dobre prispôsobiť spolužitiu s človekom, ba dokonca z neho aj profitujú. Typickým príkladom je napr. líška. Tisíce týchto adaptabilných predátorov žijú napr. v západoeurópskych veľkomestách, kde nachádzajú bohaté potravné zdroje. Ešte výraznejšie prejavili túto adaptabilitu na spolužitie s človekom hrdličky záhradné, bociany biele, kuny skalné, straky a v západnej Európe v ostatnom čase aj medvedíky čistotné. Aj kačica divá výborne prežíva na vodách v mestách, ak ju človek neprenasleduje. Ale aj niektoré ďalšie druhy zveri, ak sa silno rozmnožia a sú pod veľkým populačným tlakom, prenikajú do okrajových častí miest, kde hľadajú potravu. U nás je typickým príkladom napr. medveď hnedý, v západnej Európe diviak lesný a v bývalom ZSSR aj los v predmestiach Moskvy. Aj niektoré dravé vtáky (napr. sokol myšiar), sovy (napr. plamienka driemavá) a krkavcovité vtáky (napr. havrany, straky) sa úspešne usídlili v ľudských sídliskách. Mestské populácie sokola sťahovavého, známe najmä zo západnej Európy vytvorili vlastne ľudia, ktorí sa takto významnou mierou pričinili o jeho zachovanie.
Väčšina našej zveri však žije vo voľnej prírode a človekovi sa podľa možnosti vyhýba, lebo ho považuje za svojho predátora. Najhoršie sú na tom však tie druhy, ktorým človek natoľko zmenil ich životné prostredie, že postupne strácajú základy svojej existencie. Spomeňme si len na jarabicu, dropa, hoľniaka, hlucháňa a mnohé ďalšie. Človek by sa mal snažiť, aby voľne žijúcu zver podľa možností čo najmenej ovplyvňoval negatívnym spôsobom. Žiaľ, situácia je taká, že tieto negatívne antropogénne vplyvy na zver a jej životné prostredie stále viac narastajú. Spomeňme si len na pozemné komunikácie, zástavbu, emisie, intenzifikáciu poľnohospodárstva a lesného hospodárstva atď. V tomto príspevku o týchto problémoch nebude reč, ale obmedzíme sa na tie negatívne vplyvy, ktorými človek pôsobí na prírodu a zver v rámci svojich rekreačných a športových aktivít a využívania svojho voľného času. Do tejto kategórie patríme samozrejme aj my, poľovníci, ktorí veľmi často značne zvyšujeme stres zveri jej vyrušovaním.
Toto vyrušovanie vážne narušuje aj denný biorytmus zveri, jej pastevné cykly, kondíciu a neúmerne zvyšuje škody, ktoré spôsobuje na lese a v poľnohospodárstve. Je všeobecne známe, že keď zver pre intenzívne vyrušovanie nemôže v zime prísť cez deň ku kŕmidlám, alebo vychádzať na pašu, konzumuje potravu prevažne len v noci, zatiaľ čo cez deň je skrytá v húštinách, kde robí veľké škody. Toto sme exaktne overovali v experimentálnych podmienkach a ako vidíme z priloženého grafu, naše výsledky to v úplnom rozsahu podporili. Ak sa jelenia zver cez deň nemôže pásť, robí viac ako dvakrát také veľké škody na lese, ako keď jej biorytmus nie je narušený ľudským vyrušovaním. Zistili sme aj to, že pri výlučne nočnom príjme potravy výrazne kleslo aj množstvo krmiva a prijatých živín zverou. To má samozrejme veľmi negatívny vplyv aj na kondíciu, zdravotný stav (odolnosť) a reprodukciu zveri, ako aj na jej trofejovú kvalitu.
Je nesporné, že stupeň rušenia zveri jazdcami, motorkármi, preháňajúcimi sa po lesných cestách, milovníkmi horského bicyklovania a rôznych leteckých športov, ale aj horolezcami, lyžiarmi atď., je v západnej Európe zatiaľ vyšší, ako u nás. Ale postupne sa tieto rekreačné a športové aktivity stávajú už aj u nás v mnohých regiónoch veľmi vážnym problémom, nevynímajúc ani niektoré chránené prírodné rezervácie. Takto sa ničí nielen životné prostredie zveri, ale vážne sa narušuje aj jej denný biorytmus, potravná ekológia, biológia rozmnožovania a ostatné jej životné prejavy. Neustále vyrušovaná zver je vytláčaná zo svojich optimálnych habitátov do suboptimálnych až pesimálnych, čo môže mať pre ňu napr. aj v zime katastrofálne následky, napr. pri hrubom vyplašení lyžiarmi a pod. Vyplašená zver je často natoľko stresovaná, že odbehne aj do nebezpečných lavínových terénov, alebo náľadím pokrytých strmín, ako napr. kamzíky v Tatrách, kde jej hrozí pád a úhyn. Pri úteku zver vo vysokom snehu spotrebuje až 10 krát viac energie (Bubenik, 1988), čo pri opakovaní môže vážne ohroziť jej prezimovanie.
Samozrejme každý záujemca o pobyt v prírode má nárok na to, aby v nej mohol holdovať svojim záujmovým činnostiam, pravda pokiaľ tým nebude obmedzovať záujmy ostatných užívateľov prírodného prostredia a hlavne, pokiaľ tým nebude poškodzovať prírodu, jej flóru a faunu. Toho si musíme byť vedomí aj my poľovníci, musíme chápať, že nemáme právo týchto ľudí z lesa alebo z nášho revíru vykázať. Naopak, treba sa s nimi aranžovať a snažiť sa ich aktivity usmerňovať tak, aby nimi zver netrpela. To znamená, že jazdci a bicyklisti by sa mali pohybovať len na tento účel vyhradených trasách a aj letecké športy by sa mali vykonávať len v priestoroch na to určených. V niektorých krajinách západnej Európy to takto - a v celku uspokojivo - už aj funguje. V mnohých rekreačných centrách sa budujú parkoviská, detské ihriská, náučné a vyhliadkové trasy a dokonca aj veľké posedy na pozorovanie a fotografovanie zveri. Cieľom je návštevníkov usmerniť tak, aby sa sústredili do lokalít na to určených a nevyrušovali zver v ostatných častiach revíru.
Dobre to funguje aj v niektorých veľkých zverniciach, napríklad v dánskom Jägerborgu pri Kodani, alebo v Lainzi pri Viedni. Je v nich veľká hustota zveri, často aj s kapitálnymi trofejami, úspešne sa na ňu poľuje a predsa do nich prichádzajú ročne státisíce návštevníkov, aby sa pokochali pohľadom na zver v krásnej prírode. Na Slovensku chodia návštevníci zatiaľ len do zubrej zverničky v Topoľčiankach a toto by sa malo zásadne zmeniť. Veď ľudia vo zvernici, správne poučení a usmernení, získajú kladný vzťah k prírode, zveri a poľovníctvu.
Nechceme tu teraz podrobnejšie riešiť tieto problémy, ale chceme našu pozornosť zamerať na poľovnícku činnosť, ktorá najmä keď je nesprávne vykonávaná, sa tiež môže stať veľmi vážnym rušivým a stresujúcim faktorom. A to až do takej miery, že zver sa stane výlučne "nočnou", keď cez deň bude ukrytá v húštinách, kde bude samozrejme spôsobovať aj veľké škody, lebo bude trpieť stresom od hladu a nervozity v dôsledku poruchy svojho normálneho správania. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že čím efektívnejšie budeme poľovať, to znamená, čím menej " človekodní" budeme potrebovať na jej ulovenie, tým menej ju budeme vyrušovať a stresovať.
Z tohto hľadiska musí aj poľovnícky hospodár pristupovať k organizovaniu lovu zveri v revíri. Ide najmä o to, aby sa denno - denne nevysedávalo na vysokých posedoch, aby sa po revíri neustále nepohybovali poľovníci na postriežkach, aby napr. počas jelenej ruje nebolo odrazu v revíri tak veľa poľovníkov, že si budú navzájom prekážať a ruju "pokazia". V zahraničí sa v súčasnosti propaguje tzv. intervalové poľovanie tak, že 1 - 2 týždne sa poľuje individuálnym spôsobom veľmi intenzívne, za účasti čo najväčšieho počtu poľovníkov a potom sa s poľovaním na dlhší čas prestane, aby sa zver ukľudnila a ustálila. Ďalej sa propaguje tzv. ťažiskové poľovanie tak, že sa zver intenzívne loví napr. na miestach, kde robí značné škody a neloví tam, kde škody nerobí. Napr. diviačia zver sa neloví v lese, kde cez deň zalíha, ale na okrajoch lesa a v poli, kde vychádza za potravou. V našom revírnom systéme poľovníctva je čas lovu zveri veľmi dlhý a keď ho neprerušíme časovými úsekmi kľudu, bez loveckého tlaku, efektívnosť poľovania ku jeho koncu rapídne klesá a stres zveri sa samozrejme zvyšuje. V licenčnom, resp. patentovom poľovníckom systéme, ako napr. v Kanade, Švajčiarku a inde je čas lovu veľmi krátky. Zver je počas neho veľmi stresovaná, ale potom má od poľovníkov po celý rok pokoj. Okrem toho by mali byť časy lovu jednotlivých druhov raticovej zveri, pokiaľ možno, čo najviac ujednotené. Veď keď napr. v júni poľujeme na srnca, alebo v januári na diviaky, jelene, daniele a muflóny, naozaj nevedia, že plíženie sa poľovníkov v revíri a časté výstrely pre nich neplatia a sú taktiež silne stresované.
V zahraničí sa v ostatných rokoch tešia veľkej obľube aj tzv. nátlačkové prostriežky. Robia sa veľkoplošne, spravidla v kooperácii viacerých susedných poľovných revírov (ktoré sú tam podstatne menšie ako u nás), za účasti mnoho desiatok strelcov, rozmiestnených pri hlavných prtiach zveri v dostatočnej vzdialenosti od húštín, kde zalíha. Optimálne je, keď sú strelci na nízkych (nátlačkových) vysokých posedoch. Honci sú rozdelení do skupiniek a každá dostane pridelený úsek s niekoľkými húštinami, cez ktoré prechádzajú opakovane a trvalo znepokojujú zver, aby táto bola v neustálom pohybe a prišla pred strelcov pokojne. Preto sa tu používajú len malé, nízke psy, ktorých sa zver nebojí a ďaleko ju neduria. Nátlačková postriežka trvá 1,5 - 2 hodiny, potom sa ulovená zver ošetrí, poľovníci sa občerstvia, aby sa neznížila ich pozornosť a po tejto prestávke nasleduje druhá etapa poľovačky, približne rovnakého trvania. Takéto dve nátlačky teda vyplnia celodenný program účastníkov poľovačky. Strieľajú sa všetky druhy raticovej zveri, vrátane srnčej. Z diviakov sa lovia najmä diviačatá a lanštiaky, z jelenej, danielej a muflónej zveri samice, mláďatá a samce prvej vekovej triedy a zo srnčej zveri srny a srnčatá. Zver je pri tom jednorázovo síce enormne vyrušená, ale pri tom sa za krátky čas uloví veľká časť zveri plánovanej na odstrel, takže potom má na dlhší čas od poľovníkov pokoj, ukľudní sa a bude aktívna aj cez deň. U nás môžeme týmto spôsobom zatiaľ loviť len diviaky.
Nátlačková postriežka si od poľovníkov vyžaduje pevnú disciplínu, dobré znalosti v posúdení zveri v teréne a značnú streleckú zručnosť. Mala by sa preto vykonávať len tam,. kde sú poľovníci na patričnej úrovni. Od organizátorov si vyžaduje veľké organizačné schopnosti, aby všetko riadne klapalo, vrátane aj dohľadávania postrieľanej zveri. Veľmi treba dbať aj na dodržanie všetkých bezpečnostných pravidiel. V revíroch, kde sa poľuje týmto spôsobom sa môžu návštevníci lesa potom kochať pohľadom na zver aj za denného svetla, lebo táto je kľudná a ľudí sa nebojí, takže jej úteková vzdialenosť je znížená.
Rozhodne by sme nemali zvyšovať vyrušovanie zveri jej nočným lovom. Naše legislatívne predpisy umožňujú lov diviakov počas 5 nocí v období splnu mesiaca za predpokladu, že noc je jasná a pri love sa používa výkonná pozorovacia a strelecká optika. V ostatných nociach sa poľovať nemá a zakázané je aj použitie reflektorov na osvetlenie zveri, ako aj zameriavacích ďalekohľadov na nočné videnie. Je to správne, lebo zveri treba aspoň v tmavých nociach dopriať dostatok kľudu na pokojné prijímanie potravy a okrem toho je takýto lov s použitím uvedených zakázaných pomôcok aj vrcholne neetický. Veď lov zveri má byť aj určitým "športovým výkonom", treba jej ponechať aspoň nejaké šance a pri jej love využiť náš dôvtip a šikovnosť a nie infraďalekohľady. Okrem toho to zakazujú aj príslušné smernice EU, ako aj Bernský a Bonnský dohovor a samozrejme aj naša legislatíva.
V ostatnom čase sa objavujú hlasy po povolení týchto zakázaných pomôcok pri nočnom love zveri najmä v súvislosti so zvýšením početnosti diviačej zveri. Nemožno s tým však súhlasiť, predovšetkým pre veľké možnosti zneužitia tohto lovu diviačej zveri aj na odstrel jelenej a ostatnej prežúvavej zveri, ale aj pre ďalšie nadmerné stresovanie zveri (každej, nielen tej, na ktorú sa poľuje) a pre zvýšené škody, ktoré by sústavne vyrušovaná zver spôsobovala najmä na lese.
Je preto správne, že aj na Slovensku sa v novom pripravovanom poľovníckom zákone ráta so zákazom používania týchto zakázaných pomôcok pri love zveri, ako aj ich propagácie a predaja. Je naozaj neakceptovateľné, keď aj niektoré naše odborné časopisy uverejňujú inzeráty firiem s vyobrazeniami pušiek s namontovanými lampášmi, vraj "na pozorovanie" zveri. Ale ako možno "pozorovať" zver cez puškohľad, keď ju osvetlíme reflektorom ? Je pravdou, že pre každú redakciu je dobrý každý príjem za inzerát, ale toto už presahuje únosnú mieru. Nakoniec takéto zakázané spôsoby lovu zveri zakazujú aj príslušné smernice EÚ.
Naši strážcovia poľovníckych zvykov a obyčajov často broja proti používaniu vhodného maskovacieho oblečenia pri love zveri. Nepovažujeme za správne to jednoznačne odsudzovať, lebo keď maskovacie oblečenie prispeje k zvýšeniu efektívnosti lovu (a teda aj k menšiemu vyrušovaniu zveri, lebo na ulovenie jedného kusa bude potrebné menej vychádzok), tak je to v poriadku. Najmä biele maskovacie oblečenie v zime na snehu je v tomto smere pre poľovníka veľmi užitočné. Používa a akceptuje sa to v krajinách na západ aj na východ od nás a nevidíme dôvod, prečo by sme to nemali akceptovať aj my.
Stres zveri však nespôsobujeme len jej vyrušovaním, ale napr. aj tým, že v čase najväčšej núdze necháme kŕmidlá pre ňu prázdne, že jej nesprávnym prikrmovaním (napr. jednorázovou ponukou veľkého množstva jadrového krmiva, alebo častou zmenou druhu krmiva) spôsobíme vážne zažívacie poruchy, že budeme na malom ohradenom priestore chovať príliš veľký počet zveri, prípadne ešte aj v nesprávnej pohlavnej a vekovej štruktúre (sociálny stres), že necháme naše nedostatočne vycvičené psy pobehovať po revíri, že budeme naše poľovnícke chodníčky trasovať cez miesta slúžiace ako refúgia zveri, že pre zver nezriadime nevyhnutné kľudové zóny, že na ňu budeme strieľať nerozvážne, alebo nevhodným kalibrom, takže ju iba postrieľame a spôsobíme jej veľké utrpenie. atď.
V súčasnosti vznikajú v Čechách i na Slovensku nové zvernice a zverofarmy ako huby po daždi. Žiaľ, v našej legislatíve však nie je určená minimálna výmera poľovnej zvernice a tak sa zver často loví nehumánne a neeticky v skutočne malých objektoch. Niekedy sú to temer akési "zoologické záhrady" s rôznymi druhmi zveri na malom priestore, bez ohľadu na ich etológiu a ekológiu, takže sa to niekedy môže zvrhnúť nielen na stresovanie, ale až na trýznenie zvierat, ktoré je aj v zákone zakázané. Treba však povedať, že nie všetci postupujú takto nepoľovnícky a že vznikli aj viaceré, síce súkromné, ale veľmi dobre a odborne vedené zvernice. Naše obvodné lesné úrady by však mali tejto problematike venovať viac pozornosti, lebo mnohé takéto miniobjekty vznikli vlastne ilegálne, bez vedomia a súhlasu príslušných úradov.
Každý užívateľ poľovného revíru by mal porozmýšľať nad tým, ako by mohol znížiť stres zveri; nie len ten, ktorý spôsobuje nepoľovnícka verejnosť, ale aj ten, ktorý spôsobujú samotní poľovníci pri výkone práva poľovníctva. A takisto by o tom mali uvažovať aj naši zákonodarci. Treba si uvedomiť, že zver je cítiaca bytosť, je spoluobyvateľom našej planéty, má tu svoje domovské právo a musíme k nej pristupovať s rešpektom, akceptovať a tolerovať jej základné životné potreby. Zver nie je iba lesným alebo poľnohospodárskym škodcom, ako sa na ňu pozerajú niektorí extrémisti nielen na západe, ale už aj u nás, ani nie je iba zdrojom komercie a ekonomického zisku, ako sa to najnovšie niekedy presadzuje aj u nás. A poľovníci nie sú žiadni "vrahovia", ktorí zver usmrcujú pre vlastné potešenie, ako to tvrdia niektorí ochrancovia práv zvierat. Manažment zveri je optimálny v tých oblastiach, či revíroch, kde ju môže návštevník lesa pozorovať aj cez deň. Tam kde je výlučne nočnou zverou, niečo ani s jej poľovníckym manažmentom nie je celkom v poriadku a zmeniť sa to dá len tak, že zmiernime jej stres vyrušovaním.

prof. Dr. Pavel HELL, Dr. Miroslav VODŇANSKÝ, Ing. Matúš RAJSKÝ, doc. Ing.Jaroslav SLAMEČKA
Středoevropský institut ekologie zvěře
Wien-Brno-Nitra
Medzinárodné pracovisko ekológie a výživy zveri pri SCPV Nitra
Institut ekologie zvěře VFU Brno