Je všeobecne známe, že diviačia zver v určitých situáciách hľadá svoju záchranu v útoku proti nepriateľovi. Týka sa to hlavne vodiacej diviačice v čase výchovy svojich mláďat - pásikovaných diviačat -, vyznačujúcej sa veľkou agresivitou nielen proti iným zvieratám, ale je popudlivá a útočná aj proti človekovi.
Počas našich viac ako 40-ročných praktických skúseností z výkonu práva poľovníctva na Hornej Nitre v PZ Pravenec a dnes aj v PS Žiare Nedožery-Brezany sme zistili, že v skutočnosti vodiace diviačice sú menej agresívne ako staré diviaky. Tieto poznatky sme mali možnosť získať v dôsledku vysokých stavov diviačej zveri na Hornej Nitre. Pre pozornosť: v poľovnom revíri o výmere viac ako osem tisíc hektárov ulovilo sa v rokoch 1985 – 1992 celkom 1139 diviakov, z toho v roku 1990 celkom 181 kusov. Byli sme si zároveň vedomí toho, že čím sú vyššie stavy diviačej zveri, tým dochádzalo aj k vyšším škodám na poľnohospodárskych kultúrach JRD Horná Nitra, pričom aj ďalšie možnosti výskytu KMO (klasického moru ošípaných), viedli k zvýšeným stratám lesných vtákov hniezdiacich na zemi. Tieto vysoké stavy boli spôsobené tým, že sa dosahovali prírastky až 50 % z celkového kmeňového stavu na rozdiel od jelenej zveri, kde sa dosahovali prírastky 70 - 80 % z celkového počtu jeleníc v JKS. Miera prírastku bola zaznamenaná rýchlejším telesným vývojom zveri a dobrou kondíciou diviačic v dôsledku pozitívnych podmienok životného prostredia ovplyvneného miernymi zimami, dostatkom žaluďov a bukvy, ako jak pravidelným zimným prikrmovaním.
Naša pozornosť u diviačej zveri bola orientovaná hlavne na jarné obdobie. Na Hornej Nitre prebieha párenie diviačej zveri v novembri a decembri. Doba gravidity trvá 16 - 17 týždňov a diviačatá sa rodia v marci a apríli.
V tejto súvislosti si dobre pamätám na slová nášho prvého predsedu PZ F. Šušeka, že u poľovníkov nemeckej národnosti žijúcich v Nitrianskom Pravne a okolitých dedinách platilo staré poľovnícke príslovie: „im Märzen oder auch im April, die Bache gerne frischen will“.
Je však pravda, že výnimky potvrdzujú pravidlo, že diviačia zver sa pári takmer celoročne. Je pravda, že aj na Hornej Nitre sú veľmi časté prípady párenia aj v iných mesiacoch, ale vyskytuje sa to vtedy ak v populácii nesprávnym odstrelom vyskytne sa nedostatok starších jedincov, hlavne vedúcich diviačic, ktoré prakticky synchronizuju párenie ostatných diviačic najmä lanštiakov, ako aj telesne dospelých tohtoročných diviačat, ako aj silných starších diviakov. Podľa A. Davida známeho biológa zveri, bola poľovníkom známa skutočnosť, že párenia sa zúčastňujú aj telesne vyspelé diviačatá, už v 18. storočí. Veď ako inak bolo možné vysvetliť, že v priebehu celého roka bolo možné pozorovať diviačatá v rozličných váhových triedach.
Naše pozorovanie bolo zamerané na správanie sa starších diviačic rodiacich v marci a apríli. Tak napr. spolu s našim skupinárom V. Škytom mali sme možnosť priblížiť sa opatrne ku kotlíkovému ležisku diviačice pozostávajúceho z navrstvenej hromady suchej trávy, lístia a konárikov s piatimi diviačatmi.
Diviačica na naše priblíženie reagovala prudkým odskočením na vzdialenosť asi 3 - 4 m, potom sa otočila a robila krátke výpady voči nám bez toho, že by skutočne zaútočila. Pritom zároveň vydávala varovné zvuky. Diviačatá však neprejavili žiaden strach, iba sa tlačili stále viac k sebe v strede ležiska, aby si zrejme udržali postačujúcu telesnú teplotu. Ich vek sme odhadovali na dva dni, lebo práve pred dvomi dňami, keď sme prechádzali týmto úsekom, nespozorovali sme tu žiadne ležisko alebo inú prítomnosť diviačej zveri. Diviačica musela v tomto prípade vytvoriť ležisko a porodiť diviačatá v priebehu dvoch dní.
O mnoho zaujímavejší príbeh zažil člen PZ Pravenec Mgr. E. Tatay na jar tohto roku, keď sa takmer po ležiačky na rukách a nohách opatrne priblížil k ležisku, okolo ktorého sa v hustom poraste pásikované diviačatá už pohybovali a dokázal v priebehu niekoľkých minút mobilom zachytiť túto idylu pohybujúcich sa diviačat zo vzdialenosti asi dva metre bez toho, že by ho nedaleko odpočívajúca diviačica spozorovala alebo zvetrila. Tieto zábery Mgr. E. Tatay ako vedúci osvetovej komisie pri OkO SPZ Prievidza využíva v súčasnosti pri prednáškach kandidátom o prvý poľovný lístok.
Ďalší zaujímavý príbeh sme prežili s diviačicou s 5 diviačatami, ktoré na malej lúke pod Oraním rozrývali topinambur vo večerných hodinách ešte za dobrého svetla. Pri dobrom vetre dokázali sme sa priblížiť opatrne a nehlučne, tak ako to bolo len možné. Zver bola tak zamestnaná svojou činnosťou, že sme sa dokázali priblížiť na 15 krokov, keď však odrazu diviačica (musela nás zvetriť alebo spozorovať) s hlasným „Wuff“ odskočila na kraj lesa. Diviačatá na varovný hlas svojej matky reagovali celkom nezvyčajne, ale aj prirodzene. Zhŕkli sa dohromady vo vyrastenom topinambure do klbka a tak zostali ticho a bez pohybu dôverujúc svojmu maskovaciemu sfarbeniu (Pripomínalo nám to malé bodkované srnča, ktoré tak isto reagovalo jedenkrát na náš príchod k nemu na dva metre).
Netrvalo to však dlho než sa diviačatá uvoľnili zo svojej strnulosti a začali opäť svoju činnosť v topinambure, ale za chvíľku ako šnúra perál odchádzali za čakajúcou diviačicou. Je to opäť príklad toho, že diviačica nezaútočila voči nám, ale iba odskočila a varovným hlasom upozornila diviačatá na nebezpečenstvo a po uplynutí nebezpečenstva (my sme boli stále bez pohybu) a ukľudnení si jemným hlasom privolala diviačatá k sebe. V danom prípade mohla diviačica na nás zaútočiť, lebo sme sa nachádzali na okraji starej borovicovej hory na lúke s topinamburom pod Oraním. Ale neurobila to, odskočila a vyčkávala.
Dokladom toho je ďalší príklad, keď člen PZ J. Rendek v Pravenci spolu s V. Hanuskom a K. Brídom v roku 1977 uskutočnili odchyt 4 pásikovaných diviačat bez akýchkoľvek problémov, že by im v tom prekážala vodiaca diviačica (domnievali sa, že bola ulovená a diviačatá zostali osamotené). Diviačatá napokon J. Rendek so svojou rodinou vychoval (viď foto) a ako 1- ročné boli odpredané Vysokej škole v Košiciach.
Taktiež členovi PZ K. Dvorskému ml. sa podarilo odchytiť pásikované diviača na Očenášskej lúke v katastri Brezany, pričom však musel uskutočniť rýchly útek pred diviačicou.
Podľa nášho názoru nie je agresivita vodiacej diviačice až tak veľká ako sa niekedy rozpráva a píše. Dokonca agresivita diviakov je ďaleko väčšia ak sa cítia v ohrození. Tak napr. člen PZ Ján Mokrý starší dňa 3. 12. 1979 ulovil na Bukovinách starého diviaka vo veku 8 rokov a váhe 146 kg sediac pod stromom na okraji lesa. Diviak vychádzajúci na pole po zásahu strelou sa otočil a pudovo si to namieril priamo na strelca, ktorý sa zrážke vyhol iba tým, že sa bleskove prevalil na zemi na bok za strom, pri ktorom sedel. Diviak iba prebehol cez miesto, kde strelec sedel a po 5 metroch padol. Diviak bol na výstave v Nitre ´80 obodovaný na 121,40 b. CIC a trofej bola vystavená na Svetovej výstave v Plovdive roku 1980 s dĺžkou spodných klov: ľavý 21,7 cm a pravý 22,3 cm a šírkou spodných kov 26,7 mm.
Ďalší prípad, ktorý som osobne zažil (Mercel) bol na spoločnej poľovačke v Jastrabovej doline13. 1. 1972, keď som postrieľal 3-ročného diviaka o 24, 00 hod. Strela ho zasiahla tak, že mu zadná časť tela ochrnula a ťahal sa dopredu v hustom poraste iba prednými nohami. Keď som postupoval za ním s cieľom dostrelenia, tak sa okamžite otočil a začal sa ťahať prednými nohami proti mne. Podobný prípad zažil aj R. Harinek v doline Hrnčiare. .
Na záver treba dodať, že i napriek uvedeným príkladom mali by sme sa v čase rodenia a výchovy diviačat vyhýbať miestam, kde sú predpoklady vzájomného stretnutia a v prípade stretnutia urýchlene sa vzdialiť, lebo naša prítomnosť iba naruší životný priebeh diviačej rodinky.
Ing. Ján MERCEL, bývalý poľovný hospodár PZ Pravenec
Emil OBERT, súčasný podpredseda PS Žiare Nedožery-Brezany