Časopis Myslivost

Čo všetko má na svedomí poľnohospodárska veľkovýroba

Myslivost 7/2016, str. 16  Jaroslav Ďurík
Každý, čo i len trochu všímavý a ako tak logicky mysliaci človek príde na základe svojich skúseností na základnú prírodnú zákonitosť, že „všetko so všetkým súvisí“. Jeden na to príde skôr, iný neskôr, žiaľ, niektorí jednotlivci na to neprídu po celý svoj život. Na tejto zákonitoti nedokázali nič zmeniť ani tí, ktorí ešte nedávno chceli „rozkazovať vetru aj dažďu“. Niet divu, že na tomto poznaní stavia aj pomerne mladé vedecké odvetvie, nazývajúce sa „náuka o prostredí“, vedecky „ekológia“. Sprievodným javom šírenia tejto náuky v ľudskej spoločnosti je stúpajúci počet nielen vzdelaných ekológov, ale aj „tiežekológov“ nazývajúcich sa (sebavedome) aj ochrancami prírody. Patria k tomu aj narastajúce konflikty medzi ekologickými prívržencami a ekonomickými aktivitami človeka.
U nás sú najčastejším trňom v oku ekologických aktivistov lesníci (hlavne štátni) a poľovníci. Občas sa dajú v médiách zachytiť protesty aktivistov voči nejakému developerskému, vodohospodárskemu či energetickému zámeru. Tieto počiny sú však také ojedinelé, že vo virvare všedných dní takmer zanikajú.
Oproti médiami bombasticky podávaným správam o tom, ako sa naši (často nezamestnaní) mladí ľudia skladajú na súkromnú rezerváciu kupovaním jednotlivých stromov, či sa priväzujú reťazami k stromom „ohrozeným“ ťažbou a líhajú si pred lesné traktory, či o tom aké obrovské úsilie vyvíjajú niektoré mimovládne ochranárske organizácie na ochranu vlka či iných veľkých šeliem proti poľovníkom apod., sú správy o protestoch proti oveľa závažnejším zásahom do krajiny, ako je napr. výstavba horských rekreačných stredísk, prípadne veľkých vodných diel, či protesty proti stavbe ropovodu cez Žitný ostrov len púhymi notickami.
Aj preto sa veľa ľudí neprestáva diviť tomu, že jedno odvetvie ekonomickej činnosti sústavne uniká nielen pozornosti týchto radikálov, ale dokonale ho ignorujú aj rezorty životného prostredia.
A uniká im napriek tomu, že táto aktivita pôsobí na podstatnej väčšine výmery štátu. A veľa ľudí je presvedčených, že táto pozornosť by bola – bohužiaľ – „plne zaslúžená“.
 
Jedná sa o naše poľnohospodárstvo.
Poľnohospodárstvo prešlo u nás za ostatných 60-70 rokov búrlivým vývojom, alebo lepšie povedané premenou. Premenou, na začiatku ktorej boli poctiví roľníci (v Česku sedláci) a na jej dnešnom konci sú už len „poľnohospodári“ (zemědělci).
Rozdiel medzi vtedajším roľníkom a dnešným poľnohospodárom vidím hlavne v tom, že roľník obvykle hospodáril na pôde, ku ktorej mal aj citový vzťah. Bol väčšinou nielen jej vlastníkom, ale aj pokračovateľom rodinnej roľníckej tradície, čo znamená, že pôda prechádzala z otca na syna väčšinou dedením. Kým sa však stala pôda ich vlastníctvom, musel buď on sám, alebo jeho predkovia často veľmi tvrdo drieť.
To všetko boli dôvody, pre ktoré si roľníci pôdu veľmi vážili, a ktoré ich zaväzovali k jej rozumnému a šetrnému užívaniu (určite viac, ako smiešne nájomné zmluvy, na základe ktorých dnes na pôde „hospodári“ väčšina našich súčasných poľnohospodárskych subjektov).
Bohužiaľ z diskusií s českými kolegami a z českých poľovníckych periodík vyplýva, že podobný politicko-ekonomický vývoj spôsobil takmer identickú situáciu aj u našich západných susedov. A to napriek tomu, že historické (rímske) právo platné v zemiach koruny českej nedovoľovalo trieštenie pozemkov jedného vlastníka do takej „atomizovanej“ podoby, ako sme ju poznali pred „socialistickou kolektivizáciou poľnohospodárstva“ u nás na Slovensku (dedenie medzi všetkých dedičov podľa práva uhorského).
Takže poľné biotopy v ČR vzdor právnemu zachovaniu ucelených hospodárstiev („gruntov“) sú v podobnom dezolátnom stave. Napriek všetkým krásnym slovám politikov je alarmujúcim hlavne fakt, že tak u nás na Slovensku, ako aj v Česku, štát samotný (a EÚ osobitne) takéto, doslova znásilňovanie pôdy trpia, ba navyše ho ešte rôznymi formami dotácií aj podporujú!
Na základe osobných celoživotných poznatkov (mám 67 rokov), nadobudnutých v širšej rodine, rozhovormi so staršími pamätníkmi a v rámci pracovných, ale aj mimopracovných aktivít v prostredí stredného a severného Slovenska si dovolím tvrdiť, že tu popísané „moderné“ poľnohospodárstvo (hrubo poznačené superintegráciou pôdnych blokov) ovplyvňuje nielen tú plochu štátu, ktorá patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu (PPF), ale jeho negatívne vplyvy zasahujú až do ekosystémov najvyšších polôh okolitých horstiev.
To, že česko-slovenské povojnové poľnohospodárstvo sceľovaním pozemkov, následnou mechanizáciou a chemizáciou vytesnilo jarabicu a zajaca na pokraj vyhynutia a súčasne vyvolalo krajné obavy ornitológov z rapídneho poklesu stavov drobných poľných spevavcov, je vec všeobecne známa. Väčšina spoločnosti to však bohužiaľ brala a berie ako nutnú daň pre naplnenie otrepaného hesla socialistických poľnohospodárov o „zabezpečovaní výživy národa“.
Bez povšimnutia verejnosti doposiaľ zostávajú aj informácie o obrovskom rozsahu pôdnej erózie, ktorá od čias „socialistickej kolektivizácie poľnohospodárstva“, čiže násilného nahnania roľníkov do jednotných roľníckych družstiev JRD (JZD) už napáchala nenahraditeľné škody odnášaním tej najkvalitnejšej ornice z územia oboch štátov - do Čierneho a Baltického mora - a vďaka benevolencii spoločnosti pácha ich aj naďalej.
Vieme tiež dobre o tom, že v 60 až 70-tych rokoch min. stor. poľnohospodármi používané pesticídy na báze chlórovaných uhľovodíkov spôsobili u nás takmer vyhynutie tých najvzácnejších pernatých dravcov (orla skalného a kráľovského, ako aj sokolov – rároha a sťahovavého), pretože ich samičky mali vinou uvedenej chémie blokovanú schopnosť tvorby škrupiny vajíčka.
Zdá sa však, že vzdor všetkým týmto krutým ponaučeniam, zostávame nepoučiteľní. Napriek tomu, že vo vedení poľnohospodárskych subjektov sú väčšinou vysokoškolsky vzdelaní ľudia a ekológia, ba dokonca aj poľovníctvo, sa vyučuje v rôznych obmenách aj na týchto univerzitách, na stave našich poľných ekosystémov to bohužiaľ stále nie je poznať.
Okrem mierneho pokroku v selekcii pesticídov (aj to poväčšinou z hygienických aspektov), naše poľnohospodárstvo nezaznamenalo žiadnu znateľnú sebareflexiu. „Pracuje“ stále na obrovských výmerách monokultúr, pesticídy sú pre agronómov stále alfou a omegou ich činnosti, používajú sa stále ťažšie a rýchlejšie mechanizmy, ktoré okrem zhutňovania vrchných vrstiev pôdy dokážu veľmi účinne ubrať aj z toho mála prepelíc, jarabičiek a zajačkov, ktoré ešte v našich poliach ako tak prežívajú.
Našim poľnohospodárom stále zavadzia v poliach aj krovitá či stromová zeleň, o posledných zbytkoch mokradí ani nehovoriac. V ostatnom období pribudol ešte jeden závažný fenomén, a tým je pestovanie obrovských výmer priemyselných plodín ako je kukurica a repka olejná.
Keďže všetko so všetkým súvisí, mali by sme sa podrobnejšie pozrieť aj na to, akým spôsobom ovplyvňuje naše súčasné poľnohospodárstvo ostatné ekosystémy krajiny, naše „národné parky“ nevynímajúc.
Kde, kto sa bude možno na prvý pohľad čudovať, aký vplyv môže mať obhospodarovanie pôdy na často desiatky kilometrov vzdialené lesné a horské ekosystémy. Ak sa však nad touto otázkou hlbšie zamyslíme, tak zrazu zistíme, že poučka o tom, ako všetko so všetkým súvisí platí aj v týchto prípadoch.
Dovolím si preto uviesť prípady vplyvu moderného poľnohospodárstva na stav niektorých vzácnych a ohrozených druhov našich kurovitých vtákov, čím myslím prepelicu, jarabicu (koroptev), jariabka, hoľniaka (tetřívka) a tetrova hlucháňa. Prirodzenými predátormi týchto druhov sú hlavne pernaté dravce, z ktorých najdôležitejšími sú orol skalný, jastrab veľký (jestřáb lesní), krkavec čierny a kaňa močiarna (moták pochop), ako aj srstnaté predátory ako je kuna lesná, líška hrdzavá, jazvec lesný a – čuduj sa svete – aj sviňa divá.
Pozrime sa teda na nich trochu podrobnejšie :
Orol skalný – hniezdi hlboko v lesných komplexoch, za potravou však zalietava hlavne do otvorenej poľnej krajiny. Do 60-tych rokov bol u nás jeho hlavným potravným článkom zajac poľný. Poľnohospodárska genocída zajaca však spôsobila, že orol bol nútený sa preorientovať na iné zdroje potravy (teraz v nej prevládajú túlavé mačky a malé psy), ale vo veľkej miere je odkázaný aj na lov dospelých tetraonidov (hlavne hlucháňa a hoľniaka), o ktorých nízkych stavoch nemusíme asi nikoho presviedčať (a v TANAP-e a NAPANT-e aj na lov vzácnych svišťov a kamzíčat).
 
Jastrab veľký – hniezdi tiež v lesoch a za potravou zalietava takisto hlavne do polí. Nakoľko však poľnohospodárstvo zničením väčšiny rozptýlenej drevinnej vegetácie a pôvodných stepných prvkov (trávnatých medzí) spôsobilo veľký pokles stavu malých spevavcov a zajaca, je nútený vo väčšej miere živiť sa v poliach malými kurovitými vtákmi, ako je (aj bez toho ohrozená) prepelica a jarabica a v lesoch nielen bežnými lesnými druhmi vtáctva (sojka, orešnica, drozdy, ďatle), ale z donútenia vlastne loví vo zvýšenej miere aj čoraz vzácnejšie jariabky a dospievajúce a dospelé jedince ohrozeného hlucháňa a hoľniaka.
 
Kaňa močiarna – prirodzeným hniezdnym biotopom kaní sú väčšie zárasty tŕstia, bez problémov však dokáže vyhniezdiť aj v rozsiahlych zárastoch poľnohospodárskych kultúr ako je repka či vyššie druhy obilnín – raž, pšenica, triticale, čo evidentne umožňuje jej stúpajúci výskyt v našich poliach. Kaňa močiarna je veľmi účinným predátorom nielen malých hlodavcov, ale jej spôsob lovu (nehlučný trepotavý let nízko nad terénom) a vynikajúci zrak jej umožňujú účinne loviť na zemi hniezdiace prepeličky, jarabičky, ba aj mladé sotva vyliahnuté zajačiky.
 
Krkavec čierny – napriek tomu, že výraznou črtou krkavca je jeho povestné mrchožrútstvo, aj on patrí medzi poľné a lesné predátory, ktoré sa orientujú hlavne na násady vajec a mláďatá na zemi hniezdiacich druhov vtákov, čím veľmi poškodzuje okrem drobných spevavcov (ľabtušky, kolibiariky, strnádky, škovránky) aj populácie všetkých u nás sa vyskytujúcich kurovitých vtákov – prepelíc, jarabíc, jariabka, hoľniaka aj hlucháňa, pričom neponechá nepovšimnutého ani žiadneho čerstvo uliahnutého zajačika, na ktorého pri svojom typicky systematickom prehľadávaní terénu natrafí. Jeho úspešnému prežívaniu a premnoženiu určite veľmi napomáhajú nielen mestské smetiská, ale hlavne dočasné (núdzové) poľné hnojiská, kde sa mu dostáva obrovského množstva biomasy v podobe rôznych vývojových štádií hmyzu a často aj uhynutých mláďat hospodárskych zvierat likvidovaných jednoducho - a proti veterinárnym a hygienickým predpisom - vyhodením do hnoja.
 
Kuna lesná, líška hrdzavájazvec lesný sú predátori, u ktorých je ťažké predpokladať výraznejší negatívny vplyv na lesné ekosystémy a v nich žijúce vzácne druhy terikolného (na zemi hniezdiaceho) vtáctva, pretože ich populačná hustota v lesoch nezaznamenala taký vzostup ako napr. u pernatých dravcov. A už vôbec nie je možné nájsť nejaký jednoznačný dôkaz o súvislosti ich populačnej hustoty a moderného poľnohospodárstva, okrem pravidelne proti besnote vakcinovanej líšky, ktorej korisťou sú hlavne malé hlodavce, neobmedzene sa množiace na obrovských výmerách poľnohospodárskych kultúr.
 
To isté však už nemôžeme tvrdiť o ďalšom výraznom predátorovi terikolných druhov vtákov, mladých zajacov či mláďat raticovej zveri. Jedná sa o diviačiu zver, ktorej populačný boom nadobúda obrovské rozmery už aj v našich najvyšších pohoriach.
A faktorom, ktorý umožnil takýto nárast početnosti je jednoznačne naše moderné poľnohospodárstvo a jeho veľkoplošné pestovanie plodín, ako je kukurica, repka olejná a pšenica. Už koncom mája sa totiž značná časť populácie diviačej zveri sťahuje do rozsiahlych porastov repky, v júni a júli sa pre diviačiu zver otvoria nové úkrytové a potravné možnosti v podobe odrastajúcej kukurice a mliečnej pšenice, na čo nadväzuje mliečna a neskôr aj vosková zrelosť pšenice a kukurice.
V júli a auguste sú už v repkách a kukuriciach sústredené nielen značné počty diviakov, ale aj jelenej zveri, ktorá na kukurici pácha ešte väčšie škody ako zver diviačia. To všetko však nielen zásluhou poľovníkov (ktorí, rešpektujúc spoločenskú objednávku, nemôžu zver vykynožiť), ale hlavne „zásluhou“ poľnohospodárov, ktorí pestovaním týchto lákavých plodín na honoch s obrovskými výmerami (čítajúcich neraz 15 – 100 ha), túto zver do polí sami prilákali, pretože jej tým vytvorili ideálne životné prostredie s dostatkom krytu a výživnej potravy.
A úkrytové možnosti sú pre zver také ideálne, že poľovníci sú pri snahe o lov zveri v týchto podmienkach takmer bezmocní.
Ku všetkému zlému navyše pristupuje fakt, že diviačatá sa dnes rodia takmer celoročne, pretože po miernych zimách a pri dostatku potravy nielen lanštiačky, ale dokonca už 9mesačné diviačičky prichádzajú do ruje, čo populačnú explóziu diviačej zveri len umocňuje. Takto v priebehu júna až septembra môže prichádzať v našich horniackych poliach na svet až tretina prírastku diviačej zveri, ktorá sa po zožatí kukuríc všetka nasťahuje samozrejme do lesov, a tam počas októbra až júna, nutne pôsobí ako pohroma na všetko živé čo nemôže odletieť, alebo aspoň vyliezť na strom. Rojniciam diviakov takto padajú v lesoch za obeť na jar nielen malé srnčatá a jelienčatá, ale aj čerstvé násady lesných tetraonidov, v poliach samozrejme aj terikolných vtákov (spevavcov a poľných kurovitých), vrátane malých zajačikov a srnčiat.
 A človeku sa ani nechce veriť, že za všetkým tým zlým je hlavne – zdanlivo vzdialené - moderné poľnohospodárstvo!
Popritom by ozaj stačilo len veľmi málo. Predstavme si, že by naši poľnohospodári pristali na rekonštrukciu či vytvorenie novej štruktúry drevinnej vegetácie (vetrolamy, zasakovacie pásy, aleje pri poľných cestách či brehové porasty vodných tokov).
Druhým krokom by mohlo byť obmedzenie maximálnej výmery jednej kultúry na najviac 5 ha, pri dodržaní striedania aspoň 5-6 základných poľných plodín. Okrem kukurice, repky a pšenice, by prichádzali do úvahy ešte iné obilniny (jačmeň, raž, triticale), okopaniny a krmoviny.
Už tieto dva kroky by dokázali zdvihnúť biodiverzitu našich polí, čiže aj zastúpenie fauny na kvalitu veľmi sa blížiacu podmienkam spred 50-60 rokov.
Už 10-15 rokov po realizácii týchto krokov muselo by totiž zákonite dôjsť k nárastu populačnej hustoty poľného vtáctva a zajaca, čo by znamenalo obnovenie tradičnej potravnej základne v lese hniezdiacich, ale v poliach loviacich dravcov (orol skalný a jastrab veľký) a zníženie ich predačného tlaku na lesné tetraonidy.
Poľné kultúry striedajúce sa na menších výmerách prestali by byť z hľadiska bezpečnosti zaujímavé pre diviačiu a jeleniu zver, čo by ju prinútilo nielen dostať sa častejšie pred mušky poľovníckych pušiek, ale aj zdržiavať sa hlavne v lese, kde majú na ňu dosah aj veľkí srstnatí predátori – predovšetkým vlk a rys.
Vieme, že medzi poľnohospodármi je ešte stále veľa takých, čo vyznávajú (podľa mňa dosť demagogické) heslo „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí“. Poznáme však aj príslovie hovoriace o tom ako je “vždy lepšie vrátiť sa z kratšej cesty!“
Myslím, že žiadny poľovnícky ekológ nežiada od poľnohospodárov, aby vrátili svoje hospodárenie do čias úzkych švíkov políčok z doby predchádzajúcej násilnej socialistickej „kolektivizácii“ poľnohospodárstva (i keď v Čechách by možno stačilo vrátiť sa k uceleným rodinným farmám). Chcelo by to teda dostať sa niekde do stredu. Aby bol vlk sýty, aj baran celý. A že to ide aj na menších výmerách jednotlivých honov poľnohospodárskych kultúr vidíme v celej západnej Európe (Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsko), pričom pestrá mozaika ich poľnohospodárskej krajiny jednoznačne zaručuje aj vysoký stupeň jej biodiverzity.
Môžeme si znovu pomôcť ľudovou múdrosťou, ktorá hovorí, že „každá reťaz je len taká pevná, ako pevné je jej najslabšie ohnivko“. Ak ekosystém celého štátu teda prirovnáme k reťazi, tak ohnivko tvorené poľnohospodárskou pôdou (viac než polovica plochy štátu!) je už poriadne hrdzavé. Analogicky z toho vyplýva, že hrozí pretrhnutie reťaze, čiže od zrútenia celého ekosystému už nemusíme byť príliš ďaleko.
Naši moderní poľnohospodári by si teda mali rozhodne uvedomiť, že polia (tak ako lesy) nemôžu byť len predmetom podnikania a tvorby zisku. Mali by tiež prihliadať na skutočnosť, že doterajšími veľkoplošnými a voči iným prírodným prvkom necitlivými industriálnymi metódami „hospodárenia“ nielenže poškodzujú environmentálne hodnoty a funkcie poľnohospodárskej krajiny, ale aj prírodné ekosystémy celého štátu.
O to viac, že tým dochádza aj k neúmernému poškodzovaniu pôdy samotnej – a tá je predsa ich základným výrobným prostriedkom.
A to sa dá dosiahnuť len tak, že sa musíme z tej kratšej cesty (aspoň na kúsku) vrátiť.
Ing. Jaroslav ĎURÍK
autor je lesník, poľovník a
bývalý pracovník št. ochrany prírody
Zpracování dat...